S Annou som sa mal stretnúť v letiskovej hale, hneď po pristáti. Vedela číslo môjho letu a napriek dlhej dobe počas ktorej sme sa nevideli, mala by vedieť i to ako vyzerám.
Obklopený davom nemeckých a japonských turistov, ktorý si zvolili ten istý let ako ja, som napredoval cez úzku chodbu až do obrovitej haly metropolitného letiska. Vysoký strop ma fascinoval tak ako zakaždým keď som sa tu ocitol.
Porozhliadol som sa po stovkách tvári v hale. Ľudia sa zvítavali so svojimi známymi a príbuznými a v celom tomto radostnom zmätku som len ťažko nachádzal priestor pre pohyb.
Rozhodol som sa radšej postaviť bokom do doby, kým sa aspoň trochu nevyprázdni priestor v ktorom chcem hľadať Annu.
Prepotená košeľa sa mi nepríjemne lepila na telo a tak som si chcel rozopnúť pár gombíkov, keď vtom ma ktosi poklepal po ramene. Otočil som sa a ocitol zoči voči nejakému európsky vyzerajúcemu mužovi s tvárou napoly zahalenou pod veľkým klobúkom.
Automaticky som rukou zašmátral za chrbát, kde zvyčajne nosím strelnú zbraň, keď ku mne prehovoril anglicky, so zvláštnym miestnym prízvukom:
,,Pán Yeoman?"
Prikývol som a podozrievavo som si ho premeral od hlavy po päty. Usmial, teda aspoň podľa na moment odhalených dvoch radov štrbavých zubov súdim, že tak učinil.
,,Slečna Blumensvitzova sa ospravedlňuje, že vás nemohla prijať osobne, no posiela aspoň mňa," pokračoval, pričom natiahol ruku k mojej cestovnej taške:,,dovolíte?"
Na chvíľu som zaváhal no napokon som neznámemu zveril svoje veci a vybral sa za nim.
,,A kam vlastne ideme?" spýtal som sa asi po pol hodinke jazdy rušným mestom zo zadného sedadla postaršieho, trochu zablateného auta.
,,Kúsok za mestom, má slečna malú usadlosť," zachripel muž spoza volantu a zabočil auto doľava.
Na chvíľu som zostal zarazený. V telefóne mi predsa jasne povedala, že je ubytovaná v hoteli, žiadnu vlastnú usadlosť nespomínala. Položil som si na kolená svoju cestovnú tašku a otvoril zips. Medzi kopou šatstva som mal veľmi dôsledne poukrývané dielce po spojení tvoriace spoľahlivú strelnú zbraň.
,,Je všetko v poriadku?" spýtal sa muž a naše pohľady sa na moment stretli v spätnom zrkadielku.
,,Samozrejme, len si poskladám pištoľ, Anna spomínala, že je to tvrdá krajina," pousmial som sa a šofér mi svoj úsmev opätoval. Následne mrkol okom kamsi dole k pedálom a na moment vyzeral dosť nervózne.
,,Radšej ju príliš nevyťahujte, ak by nás zastavila polícia..."
,,Rozumiem," odvetil som a zacvakol zásobník. Práve kvôli takémuto zvuku charakteristickému pre skladanie zbrane som šoférovi svoj zámer oznámil dopredu. Nemal som záujem vysvetľovať mu svoju nedôverčivosť, obzvlášť teraz nie, keď mi pripadal viac ako len podozrivý.
Auto zabočilo z hlavnej cesty na akúsi bočnú, zjavne vedúcu za mesto. Rozhodol som sa preveriť ho kontrolnou otázkou.
,,Vy ste ten Annin priateľ, ktorého mi spomínala v telefóne, však?" zasimuloval som radosť v hlase a pozorne sledoval reakciu neznámeho: ,,Fernando, všakže? Ako dlho ste už spolu?"
Pohľady sa opäť stretli a bolo zrejmé, že rozmýšľa.
,,Nie, to nie som ja, to ste si pomýlil," odvetil a ja som sa trochu ukľudnil, keby mi totiž skočil na meno vymysleného priateľa...
,,Fernando je s Annou doma momentálne, ja som len jeho priateľ," dodal a mne podskočilo srdce až kamsi do hrdla.
,,Aha tak," zareagoval som po chvíli, no môj hlas bol zrazu akýsi napätejší. V mihu som pozrel na šoféra, či si túto zmenu všimol. Pohľady sa opäť stretli a ten jeho znovu zaletel kamsi pod palubnú dosku...
V nasledujúcej chvíli sa odohralo niekoľko vecí naraz. Obaja sme svorne rukami siahli po revolveroch, pričom on strhol volant doprava a auto chytilo šmyk na štrkovej ceste. Chvíľu som sa cítil ako na kolotoči, no takmer hneď sa ozval rachot a hodilo ma o dvere. Narazili sme a zostali stáť.
Spamätal som sa takmer okamžite a skôr ako stihol čokoľvek spraviť, priložil som mu hlaveň k spánku.
,,Odhoď to!" zavrčal som a šofér poslúchol: ,,kto ťa poslal? Kde je Anna?"
Chvíľu len zhlboka a nahlas dýchal a potom ma chytil za ruku ktorou som mu tlačil zbraň k hlave.
,,Ein Volk! Ein Reich! Sieeeg... Búúúm," zreval a vzápäpatí zmačkol spúšť miesto mňa. Ozvala sa rana a moju tvár ošpliechala krv tohto fašistického fanatika.
Nevedel som kde som, nevedel som kam mám ísť a navyše som sedel v aute s chlapom s prestrelenou hlavou. Viac než bezvýchodisková situácia...
Vymyslený príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
vyzera to celkom slusne......