Lovec netvorov part_4

Keď som sa prebral, radšej som neotvoril oči. Napriek trieštivej bolesti v hlave som si naplno uvedomoval, čo sa stalo a v akej som situácií. Rozhodol som sa chvíľu len vnímať svoje okolie a vyhnúť sa prípadným šokom.
Bolo jasné, že sedím v akomsi pohodlnom kresle. Nohy ani ruky nemám priviazané a nikto ma nedržal. Človek by si myslel, že len na chvíľu zaspal u priateľa na návšteve.
Povedľa mňa sa ozval tichý hlboký vzdych. Takže strážený som. Práve som rozmýšľal čo robiť, keď vtom sa ozval nepríjemne pokojný a úlisný hlas, kdesi predo mnou...
,,No tak priateľu, prestaňte to tu na nás hrať a otvorte konečne oči."
Nemal som zrovna na výber a tak som otvoril obe dokorán. Ostré slnečné svetlo mi dalo priamy zásah a ja som si chvíľu musel zvykať. V bezvedomí, alebo umelom spánku som musel byť dobrých pár hodín.
Pomaly som začal rozoznávať okolie. Veľká, priestranná miestnosť zariadená typickým španielskym spôsobom, ktorý sa hojne používal v interiéroch domov brazílskych boháčov. Priamo oproti mne za veľkým dubovým stolom sedel veľmi starý, no vitálne vyzerajúci muž.
Neznalý by ho možno považoval za milého šedovlasého starčeka v srandovnej recesistickej vojnovej uniforme, no ja som presne vedel o koho ide.
Akokoľvek za tie roky doktor Kaboolator zostarol, akokoľvek sa zmenila jeho postava a farba vlasov, ostré črty tváre a chladné nebezpečne pokojné oči mu zostali dodnes.
Zimomriavky prešli celým mojím telom a strach opantal moju myseľ. Vedel som, že som spadol priamo do jamy levovej. Ani nie dva metre odo mňa sedí jeden z najväčších vrahov a tyranov minulosti a bohvie, či nie i súčastnosti. Jeho pokojný, mrazivý úsmev nenasvedčoval vôbec nič. Prsty voľne položené na drevenej doske vyzerali rovnako silne a neochvejne ako v dňoch keď nimi v tmavých pivniciach koncentračných táborov vykonával nepredstaviteľné zverstvá na obyčajných ľuďoch.
,,Vitajte v mojom skromnom dome herr Yeoman," otcovsky rozprestrel ruky, akoby po rokoch vítal svojho syna zo štúdií.
,,Ďakujem za vrelé privítanie, ale ak mám byť úprimný, oveľa radšej by som bol kdekoľvek inde," odvetil som pri všetkej slušnosti, ktorú som dokázal prejavovať, niekomu tak odstrašujúcemu.
Chvíľu na mňa hľadel s rovnakým nepríjemne príjemným úsmevom a vzápätí sa na plné hrdlo rozosmial. Jeho smiech akoby znásobilo sto ľudí naokolo a niesol sa celou priestrannou miestnosťou, až mi zase naskočili zimomriavky.
,,A nie som snáď ten, za kým ste merali toľkú diaľku drahý Tom?" spýtal sa pobavene, keď konečne utíchol jeho hurónsky smiech.
,,To je pravda," pripustil som a uprel zrak na muža so zbraňou, ktorý práve vstúpil do miestnosti, ,,no pochopte, že nemôžem mať radosť z toho, že miesto pri vašej hlave, je hlaveň zbrane pri tej mojej."
,,Pripúšťam, že sa môžete cítiť trochu nepohodlne," odvetil Kaboolator pokojne a zapálil si cigaru, ,,no mal ste si uvedomiť, že napriek tomu aký dobrý ste v lovení potomkov veľkej ríše, aj lepší než vy už záhadne zmizli v hlbokých pralesoch tohto vzdialeného sveta."
Na toto žiaľ nebolo čo povedať. Samozvaný doktor sa mi rozhodol vysmievať predtým ako ma zabije. Uvedomil som si, že nemám čo stratiť a tak si pred smrťou aspoň vylejem srdce.
,,Viete," začal som a narovnal som sa v kresle, na čo spozornela moja fyzická stráž, ,,myslíte si, že ste niečo viac ako ostatní. Považujete sa za čistú rasu a neviem čo ešte. Tvárite sa, že vtedy v koncentračných táboroch ste niečo dokázali, no pravda je iná," nadýchol som sa a razom som stratil svoj hraný slušný tón, ,,ste len obyčajné zvery, vy všetci. S vami takzvaný doktor na čele. Vykonávali ste hnusné veci na nevinných ľuďoch a ak sa to nepodarilo mne, isto si po vás príde niekto schopnejší, niekto kto vám usekne gule a poláme kolená, skôr ako vás zobere čert z tohto sveta."
Trochu zadýchaný, no spokojný, som si sadol späť do kresla a zahľadel sa do nepreniknuteľného výrazu doktora Kaboolatora. Chvíľu na mňa len mĺkvo hľadel a ticho prerušované len výdychmi obláčikov z cigary bolo viac než desivé.
,,Viete," začal navlas rovnako ako ja, ,,teraz ste ma tak trochu urazil. A to ja nemám rád. Myslíte si, že vás zabijem však? A bude po všetkom, že? Myslíte, že teraz môžte povedať čokoľvek, lebo od smrti vás delia sekundy a ona sama o sebe je bezbolestná, že?"
Odmlčal sa a zahasil zvyšok veľkej hnedej cigary v poháriku s nejakým alkoholom.
,,Oháňate sa koncentračnými tábormi a tým čo sa v nich dialo, ani čo by ste tú dobu zažili. Ale dobre. Spojíme príjemné s užitočným. Ja si napravím chuť zato že ste ma urazil a vy spoznáte ako to tam naozaj chodilo..."
Moja tvár zbledla a telo sa tesnejšie vrylo do kresla. Vedel som presne čo tým chce tento tyran povedať a hlavou sa mi vírili vety o jeho zverstvách, vytrhnuté z novín, časopisov a svedeckých výpovedí.
,,Ja si len zbehnem po niečo pracovnejšie na prezlečenie a vy sa zatiaľ bežte pohodlne uložiť na jeden z mojich čarovných operačných stolov," povedal s hrozným úškrnom a vstal, ,,mám dobré nápady však? Aspoň viete, za čo som dostával dôstojnícky plat," dodal a zároveň s jeho prenikavým smiechom objali moje ramená čiesi ruky a zdvihli ma z kresla.
Pokúsil som sa o odpor, no chladná hlaveň samopalu ma skrotila. Vedel som, že reálne by bolo možno aj lepšie nechať sa zastreliť, no akosi som sa stále nechcel vzdať myšlienky na útek.
Zamierili sme kamsi dole, do podzemných priestorov pod dom. S klesajúcou teplotou, klesala i moja nádej na vyslobodenie. Vo vzduchu sa niesol nepríjemný pach krvi. Prichádzal som na miesto, ktoré pamätá hrôzy o akých bežný človek nemá ani predstavu...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu