Vstal som z malej postielky poprepchávanej slamou, len to tak zaprašťalo. Dnes bol predo mnou veľmi ťažký deň. Za posledných desať dní čo som tu som si ho naplánoval ako deň počas ktorého sa pokúsim vniknúť do Kabooolatorovej rezidencie a vziať toho netvora na večnosť. Je tomu presne desať dní, odkedy som sa na letisku rozlúčil s Fredym a prenasledoval pôvodne mojich prenasledovateľov až sem na úpätie pralesných hôr. Potom čo som si zaobstaral provizórne ubytovanie v malej dedinke povedľa doktorovej rezidencie, rozhodol som sa podrobne celé dni sledovať jeho pozemok a ľudí chrániacich ho pred takými ako som ja.
Doktorov dom bol strážený naozaj parádne. Navonok vyzeral síce len ako palác aký tu má každý druhý zbohatlík, no pri lepšom pohľade človek odhalil zastrčené polovojenské hliadky, dokonale nakombinovanú sieť bezpečnostných kamier s detektorom pohybu, ktorý sa aktivizoval vždy na noc. Zvonku bola táto malá pevnosť prakticky nedobytná.
Vzhľadom na zistené, obrátil som svoju pozornosť do spomienok, ktorý mi hmlisto ukazovali na nejaké miesto, veľké miesto, niečo ako vstupnú halu do niečoho, čo je vlastne s Kabooolatorovým domom spojené podzemnou chodbou. Sústredil som sa teda na nejaké obydlia, fabriky či iné paláce v okruhu jedného kilometra od doktorovej rezidencie. Na moje nemalé prekvapenie sa hneď prvá z možností javila ako riešenie môjho problému. Na piaty deň môjho obliehania okolia som sa vyšplhal na kopec nad jeho pozemkom a priamo podo mnou, na druhej strane hory sa mi zrazu rozprestrela veľká fabrika s dymiacim komínom. V skorých večerných hodinách som sa teda vybral na prieskum týmto smerom a zistil som, že sa jedná o nemeckú spoločnosť Kerzurber und gesellschaft, zapodievajúcu sa výrobou zbraní.
Moje žalúdok spravil obrovské salto a celé telo sa mi rozochvelo. Bolo viac než isté, že toto tu patrí Kabooolatorovi. Nie len, že sa jednalo o nemeckú spoločnosť úplne náhodne sídliacu len ob kopec od doktorovho domu, nie len že vyrábala zbrane vojenského charakteru, no predovšetkým pretože Kerzurber bolo vlastne skomoleninou slova Berzurker, čož nie je nič iné ako Kabooolatorove pôvodné priezvisko.
Obliekol som si modrú košeľu a tmavomodré nohavice. Je to základ prevleku v ktorom chcem vniknúť do objektu vojenskej továrne. Nepodarilo sa mi žiaľ vymyslieť nijaký zaručený spôsob ako dnu vstúpiť legálne a tak som sa rozhodol trochu zariskovať a dostať sa do fabriky v nákladnom priestore jednom zo zásobovacích nákladiakov, pričom keď sa mi to podarí, môj prevlek stavajúci ma do role sbs-kára mi pomôže nepozorovane operovať v jej vnútri.
Vybehol som teda von z domu a namieril si to k jednej z prašných cestičiek mieriacich za brány továrne. Tu už sa do veľkej kolóny za sebou radili zásobovacie vozidlá smerujúce tam kam sa potrebujem dostať i ja sám. Rozhodol som sa počkať si na auto s plachtovým prikrytím korby, aby som nemal problém dostať sa dnu.
Čas bežal a ako naschvál jazdili okolo iba dobre zabezpečené kovové dodávky. Konečne sa blížil jeden z menej chránených no hneď v jeho tesnom závese sa hnal ďalší a tak bolo prakticky nemožné nepozorovane doň nastúpiť.
Už som si hovoril, že celú akciu preložím na ďalší deň, keď sa spoza zákruty vyrútil presne ten na ktorý som celý čas čakal. So škripotom sa zaradil za svojich čakajúcich kolegov. Skôr než stihol úplne dobrzdiť, už som bol jednou nohou vnútri. Druhá sa vzápätí vyšvihla za ňou a ďalšie brzdiace auto za mojim ma utvrdilo v myšlienke - niet cesty späť. Schoval som sa teda za bedničky s materiálom a čakal. Auto sa pomaličky posúvalo a celý jeho vnútrajšok hrkotal. Netrvalo dlho a začul som hlasy. Niekto sa rozprával so šoférom a takmer vzápätí niekto iný odkryl plachtu zakrývajúcu mňa a všetko okolo. Opatrne som sa skrčil ešte viac než som bol a na moment prestal dýchať. Chvíľa ktorá trvala hádam celú večnosť uplynula pobúchaním kohosi ruky po korbe nákladiaku, aby sa ten vzápätí pohol ďalej.
Netrvalo dlho a zastavil nadobro. Neváhal som a po opatrnom preskúmaní bezpečnostnej situácie vonku som vyskočil z auta a zamieril k prvej budove čo bola najbližšie. Vbehol som dnu a porozhliadol sa. Stále viac a viac mi dochádzalo ako je môj plán nedopracovaný a nedokonalý. Podarilo sa mi odraziť záchvat strachu a odvážnym krokom som sa vydal do miest, ktoré nápadne pripomínali prezliekárne.
Vošiel som dnu a ocitol sa zoči-voči partii prezliejajúcich sa robotníkov. Na moment som zaváhal no vzápätí ma všetci naraz so strachom v očiach pozdravili. Vedel som, že sbs-kár má v každej firme nejaký ten rešpekt, no až takýto? Mimochodom táto rola bola vlastne jediná za ktorú som sa mohol vydávať, keďže podľa mojich prieskumov iba túto vykonávali v továrni výlučne len cudzinci, zjavní belosi. Všetci domáci boli buď robotníci alebo šoféri.
Ani neviem ako a zostal som v prezliekarni sám. Robotníci sa vyparili a tak som sa rozhodol porozhliadnuť. Vtom sa ale rozvalili iné dvere a objavil sa v nich muž v rovnakom ošatení ako ja a zahučal:
,,Hey sie scheissen...," ale zarazil sa keď zbadal, že v miestnosti okrem mňa nik iný nie je. Svoju nadávku zrejme adresoval robotníkom o ktorých si myslel, že sa tu stále niekde poflakujú. Uškrnul sa a skúmavo sa zahľadel na mňa. Mráz mi prešiel po chrbte, obzvlášť pretože mal na koženom opasku okrem pelendreku i pištoľ.
,,Bist neues hier?" spýtal sa a odstúpil mi od dverí do miestnosti z ktorej práve sám vyšiel.
,,Ja ich bins," napodobnil som jeho trafený nemecký slang a potvrdil jeho mylnú domienku o tom, že som tu nováčik. Vzápätí mi zaškriekal niečo v zmysle, že si tu mám nájsť čo potrebujem a ukázal do oveľa krajšie zariadenej prezliekarne, vedľa tej v ktorej sme sa práve nachádzali.
Vzápätí mi kývol na pozdrav a už ho nebolo. Chvíľu som bol ešte v šoku z neuveriteľnej dávky šťastia, ktorú mi dosiaľ privodil môj sbs-kársky prevlek. Rýchlo som sa ale spamätal a vstúpil do vedľajšej miestnosti. Nemal som chuť stretnúť niekoho ďalšieho, kto by už moje krytie mohol prekuknúť.
Rýchlo som si opásal kožený opasok a pripol naň kaser, obušok a vlastnú pištoľ, keďže nijaké iné sa tu nenachádzali. Opäť raz šťastie...
Vyšiel som teda von a vybral sa von z budovy. Tvár mi oslepilo dopoludňajšie slnko a tak som si ho zaclonil dlaňou a porozhliadol sa po okolí. Okamžite mi do očí udrela veľká mramorová budova pod príkrym svahom lesnatého kopca. Vyzerala ako reprezentatívna administratívna časť fabriky a to, že smerovala do svahu vrchu, bolo viac ako jasným znamením toho, že jej značná časť sa nachádza mimo povrch zemský. Nebolo na čo čakať. Okamžite som vykročil tým smerom a v duchu sa modlil k všetkým existujúcim i neexistujúcim duchom a bôžikom tohto sveta, aby mi dopriali prežiť tento samovražedný počin...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
keco
28. 1.januára 2009 13:49
Este dnes cakam dalsiu cast kamo
Napíš svoj komentár