Milý denníček... ako som behal a nevládal

...ale blesky hromu, vzbudzujú ho k tomu aby sa prebralooo... doznely slová našej krásnej hymny v podaní nejakého známeho, pre mňa žiaľ neznámeho tenora a dav zajasal. S letmým úsmevom som nasával atmosféru tohto skvostného podujatia.
Neviem koho to bol nápad prihlásiť náš team bf.portal.org (dúfam že sa to tak píše) do city maratónu, no po dlhých večeroch strávených lamentovaním nad touto myšlienkou, som musel po prvýkrát uznať, že sa aj tak trochu teším.
Z mikrofónu zaznelo prerozdelenie ostatných bežcov do jednotlivých busov smerujúcich na stanoviská posledného oddychu a Peťo zistil, že už pár minút má byť u toho svojho.
Komentátor vzrušene odpočítava posledné sekundy do štartu hlavnej časti preteku a naše pohľady naposledy spočívajú na prvobežcovi, Zuzke.
Tá vyzerá všelijak, len uvoľnene nie. Na poslednú chvíľu, zrejme len z dôvodu, že nemá čo robiť sa rozcvičuje a vzápätí ju pohltí dav tešiaci sa na to ako prevetrá svoje stuhnuté údy.
Ozýva sa výstrel a nadšené výkriky nažhavených bežcov. Priestor štartu sa postupne vyprázdňuje, až tam zostávame len my, štafetári a pár divákov. V myšlienkach spolucítime so Zuzkou, veď napokon postupne budeme každý nasledovať jej príklad a malými kúsočkami, každý svojou troškou poskladáme mozaiku prvého spoločného behu.
Peťo uniká pred realitou na toalety v populárnej reštaurácii rýchleho občerstvenia a ja s mojim bratom smerujem k parkovisku autobusov.
Musím uznať, že si pripadám trošku divne, vzhľadom na dav bežcov miznúci za zákrutou a skutočnosť, že spolu s bratom sme jediní s číslami na prsiach čo neutekajú. Možno vyzeráme, že sme vzdali štart, ktovie, je nám to jedno, kto to sleduje, musí vedieť, že náš čas ešte len príde.
Ukazujem bračekovi so smiechom na jeho plný autobus pripravený na odchod a odporúčam mu spraviť si tým smerom krátku bežeckú rozcvičku pred hlavnou disciplínou. Vzápätí zračím svoj naplnený autobus čakajúci na oneskorencov a nohy sa rýchlejšie odliepajú od nepríjemného dlaždicového povrchu starého mesta. Chytám si lukratívne miesto hneď u dverí, kde ma kvalitne prefukuje a dúfam, že napriek všetkým problémom dnes podám plnohodnotný výkon.

Autobus zastavuje na nejakom benzínovom čerpadle a ja sa hneď rozhliadam, aby som vymeral trasu na najbližšie wécko. Dvere sa otvárajú a prvý závan studeného ranného vzduchu ma presviedča o zotrvaní vnútri.
S výdychom hľadím na hodiny a odhadujem, že teraz niekedy už snáď Peťo beží na začiatku svojej trasy a putovné potítko slúžiace ako štafetový kolík, bude do hodiny pri mne.
Naraz sa po vytýčenej trase blížia dve policajné motorky, jedno auto a za nimi... snažím sa lepšie zaostriť, pretieram oči a fakt... títo černosi to proste majú v génoch. Tam nie je o čom debatovať, ako som povedal, v Afrike telefóny nemajú a tak posielajú namiesto sms-iek takýchto maníkov na zabezpečenie kontaktu medzi osadami.
Je mi jasné že tomuto vytrvalcovi momentálne dosť krivdím no na ranné rozprúdenie myšlienok sa mi úvaha o Afrike veľmi hodí.
Hľadím na jedno dievča o niečo staršie odo mňa a je mi hneď jasné, že sme na rovnakej vlne. Utvrdzujem sa za pár minút pred autobusom, keď stojím vedľa nej a pribieha jeden z organizátorov so slovami, presuňte sa pomaly na trať, druhí z vašich tímov už odovzdali štafetu štvrtým.
Obaja sa schuti zasmejeme a uvádzame ho na pravú mieru, že my sme tu len rekreačne a svoj štart predpokladáme až tak za hodinku.

Postávam na kraji a odratúvam tých čo už mali to šťastie a vďaka tretím zo svojho teamu teraz odratúvali prvé kroky svojich súbojov so zvyškom poľa.
V podstate mi to bolo jedno, neprišiel som sem závodiť, cieľom bol hlavne cieľ. Na druhej strane ale vo mne vzrastala akási túžba po boji, po súťaži, po výsledkoch, túžil som vybehnúť na trať a všetkým im to ukázať...
Hľadím do diaľky a zdá sa mi, že spoznávam oblečenie svojho brata. Ale ten štýl behu... hmmm... to nebude on, jedine že by bol už taký unavený... to nie...
25ka sa pripraví, zaznelo teraz už celkom teplým povetrím a ja som pochopil, že predsa len je to môj drahý brat. Vystúpil som na trať a dal ruky do vačkov. Prejaviť absolútny nezáujem o súťaž je základom pre to aby som bol podcenený
,,P.če, na, choď..." prehovorí ku mne dýchavične braček a ja trochu sklamaný z takýchto chabých slov na povzbudenie, vybieham na trať.
Prvé metre sú skvelé. Cítim vzduch v tvári a slnko na chrbte, viem že som rýchly, veľmi rýchly, predbieham tých úbožiakov (...ktorí už majú za sebou 15 km...) ktorí už nevládzu ha-haaaa. Lezie im to na nervy a mňa to teší. Vidím svoj cieľ. Muž pár metrov predo mnou má na ruke biele potítko, neklamný znak toho že je štafetár. Opieram sa do svojho prvého brejku a z radosťou ho ukončujem elegantným zasunutím sa späť do davu...

Nejak ma začínajú pobolievať píšťaly. Približne zhodnocujem svoju vzdialenosť od úplného cieľa a ľutujem, že som si na odstavnom mieste nevzal pohárik s minerálkou. Obieham ešte pár vyčerpanejších a zmierňujem tempo.

Ak je toto 5 km tak ja skočím do Dunaja. Musím priznať že pením a fučím z posledného. Ani nie tak pre dych ako skôr bolesť v nohách. Hold tréning 0 bodov = výkon 0 bodov. Tiež ma štve, že ani na druhom stanovišti som si nevzal minerálku. Na druhej strane som tej sympatickej slečne čo mi ju chcela hádam sama naliať do hrdla, z posledného dokázal povedať, nie ďakujem.

Starý most. Zvádzam tuhý boj s druhým štafetárom, ktorého som sa rozhodol trhnúť. Tento hajzlík sa nechce poddať sile mojich nôh. Odvahu má, no ja mám vek a trúfalosť. Aj za cenu straty energie ktorú som si šetril na finiš, utŕham sa svojmu konkurentovi a vbieham do predposlednej zákruty. Ľudí akosi pribúda a ja si neviem predstaviť ako niekoho môže ich krik hecovať. Takmer som sa potkol keď mi akýsi angláni začali kričať aby som trhol nejakú bežkiňu pár metrov predo mnou. Vzhľadom na to aký rešpekt tie ich ramenaté telá a holé hlavy budili, rozhodol som sa im vyhovieť…

Posledné metre bežím zľahka aj keď viem, že meliem z posledného. Počujem z reproduktorov zaznieť svoje meno a vbieham do priestoru pre víťazov a tých čo prišli až po nich. Vidím Zuzku a bočím k nej. Trošku sa mi podlamuje noha no dúfam, že si to nikto nevšimol. Pribúda aj Peťo a zaplavuje ma príjemný pocit. Pocit, že sme niečo ako partia dokázali. Som vyčerpaný no hrdý zároveň. Zmes zvláštnych pocitov, predchádza otázke, kde je môj braček… Žiaľ ešte nedorazil, no videl som ho a viem, že je okej. Som teda rád. Naozaj rád a dúfam, že mi to dá trochu pozitívnej sily do ďalších dní.

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

19 komentov k blogu