Trochu som pridal, aby mi modrý kabriolet vrahovho syna nezmizol úplne. Slnko si potichu podávalo ruku s mesiacom a krajina sa ponorila do šera. Prvé hviezdy zablikali na tmavnúcej oblohe a mne v tejto idylke zaškvŕkalo v žalúdku. Už pár dní som sa poriadne nenajedol. Z prozaického dôvodu. Všetky potreby sú podriadené jedinému cieľu, pomsta rodine O´Neilovcov.
Červené brzdové svetlá auta predo mnou zmenili smer a ja som pochopil, že Jason mieri domov. Nasledujúcich pár monotónnych minút som spoznával trasu, po ktorej som v jeho závese prešiel už nespočetne krát predtým. Dnes sa teda už nič významného neudeje.
Tradične som auto odparkoval pár domov pred Jasonovým a dohliadol na to aby on to svoje odstavil pred domom a následne vyšiel po schodoch k vchodovým dverám.
Ruka sa mi jemne obtrela o chladnú rukoväť zbrane na stoličke vedľa a opäť, ako vždy keď Aaron kráčal nekrytý po schodoch, som pocítil nutkanie vpáliť mu guľku do temena...
Odolal som... zase... počkal som ešte pár minút a opäť naštartoval auto s myšlienkou na starú matrac v nákladnom prístave, čakajúcu na moje unavené telo.
Prešiel som dva bloky keď som zbadal niečo čo mi vyrazilo dych. Policajná barikáda blokovala celú ulicu a uniformovaní muži kontrolovali príchodzie autá. Inštinktívne som zabočil ku krajnici a vypol motor dúfajúc, že muži zákona si nič nevšimli.
Potichu som vystúpil z auta a zabočil do najbližšej uličky.
,,Hej ty! Stoj!"
Skvelé, takže si ma predsa len všimli. Pridal som do kroku a keď som na chrbte zacítil kužel svetla, rýchly krok sa zmenil na beh. Za svojim chrbtom som začul rozhorčené výkriky no nevenoval som tomu pozornosť. Ak ma chytia, zatrhnú mi vychádzky na ďalších niekoľko rokov... bože koľko humoru, letí mi hlavou, keď zahýbam za ďalší roh s pocitom, že som striasol prenasledovateľov.
Lenže striasť policajtov nie je ako striasť bandu výrastkov túžiacich po vašej peňaženke. Vedel som, že čoskoro sú tu posily a útek do bezpečia sa stane prakticky nemožným.
Prebehol som cez tmavú ulicu a zastal pred domom, ktorý som doteraz vždy len sledoval za auta. Aaronov dom so zaparkovaným autom... to auto je moja posledná možnosť. V diaľke počuť sirény. Preletel som k modrému kabrioletu a trhol dverami. Tie sa vzápätí rozleteli dokorán a ja som vkĺzol dnu. Skrčil som sa pod zadné sedadlá, tam kde je priestor na nohy, privrel za sebou dvere a čakal.
Netrvalo dlho a ulicu vonku zaplavili červené a modré svetlá, občas prerušované prebiehajúcimi žltými kuželmmi bateriek.
Minúty plynuli a situácia vonku sa postupne ukľudňovala. Nikto ani raz chvalabohu nezasvietil dnu do auta. Práve keď som uvažoval, že opustím svoj úkryt, predné dvere na strane šoféra sa otvorili a ktosi nastúpil dnu.
Stŕpol som a na moment prestal dýchať. Netušil som čo to má znamenať. Opatrne som nadvihol hlavu a zbadal tú Aaronovu iba pár centimetrov nado mnou.
Majiteľ auta naštartoval a vycúval na ulicu. Vyplašený a zmätený zároveň pustil som sa do premýšľania. Čo robiť?
to be continued...
Možnosti ktoré sa hlavnému hrdinovi víria hlavou sú nasledovné:
a) zastreliť Jasona Aarona
b) priložiť mu pištoľ k hlave a klásť si podmienky
c) čakať a striehnuť schovaný, kam má Aaron namierené
d) na prvej križovatke vyskočiť a utekať do tmavej uličky
Drahí čitatelia, vy ste jeho hlavou, zvoľte a znášajte následky
Vymyslený príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
keco
29. 2.febuára 2008 00:10
Uvazoval som medzi B a C, ale podla mna aspon raz by sa pocas cesty pozrel dozadu a odhalil nasho hrdinu, takze volba B jednoznacne a potom to nabere tie spravne grady
2
Ja som za A..uz je na case sa ho zbavit.. potom mu moze ukradnut auto a najst svoju dceru..
Napíš svoj komentár