Rukou som sa chytil akéhosi pevného bodu na dverách, aby ma prípadné nadhadzovanie sa v úkryte neprezradilo.
Svetlá mesta pomaly redli a mne bolo jasné, že už sme kdesi za jeho bránami. Pouličné lampy prebleskujúce po mojej bledej, vystrašenej tvári dostávali stále väčšie rozostupy, až napokon ich matné žlté svetlo vystriedala tmavá nočná obloha posiata tisíckami hviezd.
Aaron zrejme otvoril okno, pomyslel som si, keď mi tvár ovanul príjemný chladný vánok.
Trochu som podvihol hlavu, aby som videl na hodiny na palubnej doske. Ako často mi asi takto Aaron pod rúškom noci unikal do neznáma? Možno aj každú noc, veď vždy po odparkovaní jeho auta som to svoje namieril do prístavu.
Aaron naraz prudko stočil volant a odbočil z hlavnej cesty na hradskú. V poslednej chvíli som zabrzdil svoju hlavu v blížiacom sa náraze o okno. Podarilo sa mi využiť hluk spôsobený neudržiavanou cestou na vytiahnutie zbrane a istota sa opäť vliala do mojich žíl. Znovu som sa stal pánom situácie.
Práve som zvažoval možnosť trvalého odstránenia Aarona z povrchu zemského, keď sa auto vynorilo spoza akéhosi lesného porastu a mne sa odkryl výhľad na nejakú matne osvetlenú budovu. Rýchlo som sa opäť skrčil čo najhlbšie za sedadlo a pištoľ pevne stisol v dlani.
Auto mierne pribrzdilo až napokon úplne zastavilo. Aaron vpredu s niečim šuchotal a ja som len dúfal, že nie preto, že som sa neskoro stiahol.
,,Dobrý večer pán Aaron, nech sa páči, prejdite ďalej," ozval sa vysoký chladný hlas zvonku a modrý kabriolet sa rozhýbal.
Asfalt, súdiac podla škvŕkavého zvuku pod kolesami, sa zmenil na štrk. Netrvalo dlho a Jason zastavil vozidlo definitívne. Vyhupol z auta a zabuchol za sebou dvere.
Ticho sa rozľahlo interiérom a ja som sa bál nadýchnuť. Možno je to pasca a teraz čaká vonku so zbraňou namierenou na dvere. Tu, tak ďaleko od mesta, kde bola polícia pre mňa hrozbou no i záchranou. Nikto by nikdy nezistil kde zmizol ten vrah svojej ženy a spolupáchateľ pri organizácii úteku obávaného vraha detí.
Ubehlo niekoľko desiatok sekúnd, kým som sa odvážil zdvihnúť opäť hlavu a pomaly, opatrne nakuknúť cez okienko von.
Po Aaronovi chvalabohu nikde ani stopy. Nachádzal som sa na akomsi priestrannom parkovisku, v jeho tienistej časti, obklopený dvoma športovými autami.
Uistil som sa, že na blízku niet nikoho kto by ma mohol spozorovať a vykĺzol som s auta. Potichu som oboma nohami pristál na drobných kamienkoch a upaľoval do bujne rastúceho živého plotu.
Najtichšie ako to bolo možné som sa predral na jeho druhú stranu a až tam som sa konečne s úľavou nadýchol. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomil do akej kaše som sa zas dostal a ďalšiu chvíľu kým som sa opäť ukľudnil.
Rozhodol som sa preskúmať okolie. Opatrne, som sa opäť priblížil k veľkému domu. Bolo to akési veľmi staré a nie príliš udržiavané sídlo, možno ešte z čias občianskej vojny. Vysoké okná dookola obrastené brečtanom svojou tmavosťou zívali do prázdnoty.
Pomalým krokom som sa priblížil k jeho stene a pritlačený na ňu som váhavo začal kráčať. Vykukol som spoza rohu a zisťil, že na tejto strane domu sa v stredných dvoch oknách domu svieti. Začal som sa k nim teda približovať, keď som takmer spadol do malého otvoru slúžiaceho zrejme ešte v minulom storočí majiteľom domu na zásobovanie uhlím.
Zaváhal som. Určite musí existovať aj bezpečnejší a zaručenejší spôsob ako sa dostať do domu... vtom som kdesi za sebou začul hlasy. Celkom zreteľne a úplne blízko.
,,...a keď som požadoval výkonnejšiu zbraň, vysmiali ma, vraj načo?"
Tak nielen hlasy, ale ešte aj ozbrojení majitelia. Nebolo o čom rozmýšľať. Rýchlo som nadvihol poklop a čo možno najtichšie vkĺzol do útrob tmavého starého sídla.
to be continued...
No možnosti ma nenapadli žiadne, tak snáď nabudúce
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
xrumka
3. 3.marca 2008 23:01
No len pekne pokracuuj
Napíš svoj komentár