Hučí mi v ušiach a nie som si istý, či naozaj chcem otvoriť oči. Všetko je akési vzdialené. Cítim bolesť, stupňujúc sa pulzujúcu v mojich končatinách. Hlava mi ide vybuchnúť pri prívaloch neznesiteľného utrpenia.
Netrúfam si povedať či som nažive. Netrúfam si dúfať, že by som mohol byť... Oči ma príšerne štípu a bojím sa ich otvoriť.
Do nosa mi vráža pach dymu a do uší doliehajú prvé zvuky... výkriky... plač... zdesenie a hrôza.
Konečne otváram oči a pri pohľade na spúšť naokolo sa bojím rozmýšľať nad tým čo vidím. Skrútený v čudesnej polohe na príkrom svahu, privalený kusom železa. Všade naokolo trosky... horiace trosky. Dym stúpajúci k nebesiam vytvára nepreniknuteľnú plachtu nad obrovským priestorom zaplneným ľudským zúfalstvom.
Zo všetkých strán dolieha zúfalý plač a výkriky o pomoc. Zakričal by som no neviem, či by ma niekto počul. Či by mi niekto prišiel na pomoc.
Vyvliekam sa spod železného väzenia a pokúšam sa vstať. Keď sa mi to napokon podarí, odkryje sa mi výhľad na odtrhnutú časť trupu lietadla z ktorej som zrejme sám vypadol. Neďaleko mojich nôh sa povalujú vytrhané sedadlá... zrejme nás vymrštilo až po dopade
Nás oboch...,
...mňa i môjho päť ročného synčeka...
Moje vnútro zaplavuje neopísateľný pocit úzkosti a nohy nie sú zrazu schopné pohybu. Otáčam hlavu k horiacemu trávniku neďaleko miesta z ktorého som pred chvíľou vstal.
Zamrazuje ma a naraz sa rozbieham k miestu kde sa mi zdá, že leží malé telíčko... padám na kolená a hľadím do tváre svojho syna.
Opatrne zdvíham jeho malé bezbranné telíčko a hľadím do obrovských tmavých očí. Niečo nie je v poriadku...
Prečo nič nehovorí?
Kde je iskra, ten plamienok detskej radosti, ktorý vždy mával pri pohľade na mňa?
Potláčam paniku stúpajúcu do hlavy a vstávam.
,,Nájdeme pomoc, neboj sa," šepkám mu do ucha a snažím sa ignorovať moju dlaň vlhnúcu pod prívalmi tmavočervenej tekutiny.
Naraz mi z oka vyhŕkne slza. Hanbím sa za ňu, tak strašne sa za ňu hanbím... nájdeme pomoc, všetko bude v poriadku...
Všetko je tiché. Nepočujem výkriky, necítim dym, hoc plamene ma ožarujú a šlahajú mi do tváre. Chcem len dostať svojho syna z tohto pekla.
Nemocničná izba a ja do dlaní prvýkrát v živote zdvíham niečo tak krásne, tak krehké a bezzbranne odozdané. Môj synček...
V ďiaľke počuť sirény, záchranári sú na ceste. Už čoskoro bude po všetkom...
Veľké tmavé oči upiera na svojich rodičov a smeje sa. Tak krásne ako nikto. Objímam manželku a ďakujem za to, že ma spravila najšťastnejším mužom na svete...
Padám na zem a neovládateľne vzlykám. Môj syn. Naše jediné dieťa... Roztrasenou špinavou rukou odhŕňam z detského čelíčka zakrvavený prameň vlasov... do hrdla sa mi napchala akási obrovská hrča a ja nie som schopný ničoho.
Zúfalstvo a beznádej. Stratil som syna a nenávidím sa za to. Nenávidím celý svet... Kričím do nebies a pýtam sa kto je to ten boh, že sa opovažuje zobrať život niekomu kto ho ani nezačal žiť.
Cez slzy takmer nevidím a zúfalo zvieram v náručí to jediné na čom mi záleží. Nebohé, nehybné... mŕtve telo môjho dieťaťa... niekto mi ho trhá z rúk no nechcem sa ho vzdať... chcem zostať naveky s ním. Bola to moja chyba, nikdy si to neodpustím.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
petronellka
13. 7.júla 2008 21:12
ta hudba tomu dodala tu spravnu atmosferu...
Napíš svoj komentár