Naštartoval som motor, zaradil a namieril auto do hustnúcej premávky. Chvíľu bolo ticho, ktoré neprerušoval ani Jason. Zahli sme za roh deviatej a zaparkoval som na potemnelom parkovisku pod mestskou dráhou.
Overil som si, že je úplne prázdne a opäť som uprel zrak na mladého kolegu. Hľadel na mňa tak oddane a dýchavične, že som neoodolal a odovzdal svoje trápenie do jeho uší.
Celý čas pozorne načúval a keď som skončil, veľmi nepokojne sa zavrtel na stoličke.
,,...potrebujem pomoc. Čo mám robiť?" zakončil som a opäť odovzdane som pozrel na miesto spolujazdca. Chvíľu mlčal a potom veľmi rozvážne, priam až chladnokrvne odpovedal:
,,Úprimne pane si myslím, že O´Neill je natoľko nebezpečný, že akákoľvek individuálna akcia proti nemu by bola samovraždou. A akcia celého komanda zase masovou vraždou," dodal keď si zrejme správne doplnil na čo myslím.
,,Mám ho teda nechať rozvalovať sa v mojom dome s mojou rodinou...," začal som rozhorčene, no ku podivu rovnako rozhorčene ma zastavil.
,,Radšej nech tám chvíľu pobudne a odíde keď sám uzná za vhodné, než by si so sebou zobral aj životy vašich blízkych!"
Ďalšie ticho sa rozľahlo vnútrajškom vozidla. Zvonku doľahol zvuk prechádzajúcej vlakovej súpravy nad nami a ja som zdvihol zrak bez toho, že by som sa naň obzvlášť sústredil.
,,Už som sa rozhodol Jason," povedal som a odhodlane som naštartoval motor auta: ,,jediné čo potrebujem vedieť je, či môžem rátať s tebou."
Mladý Aaron sa pozrel do čelného skla, kde sa jeho pohľad stretol s mojím. Čudný pohľad, akosi sklamane, vystrašeno - ľútostný. Nevenoval som mu pozornosť a naďalej som sa pokúšal vnútiť mu potrebnosť rýchleho konania.
,,V poriadku šéf, rátajte so mnou," povedal napokon a mne sa akosi nečakane uľavilo. Vedomie, že v tom nie som sám mi dodalo množstvo novej sily: ,,aký je váš plán?" dodal a pripútal sa.
Nad tým som popravde rozmýšľal už dosť, ale tým že sa ,,odboj" rozšíril o ďalšieho vojaka, rozširovali sa i možnosti útoku...
Navrhol som teda Jasonovi, aby sme skočili na kávu do jedného zastrčeného pajzlu v strede mesta a on súhlasil.
Usadili sme sa v rohu zaparenej miestnosti a kým nám tučná pani v korálkových šatách priniesla dve šálky kolumbijskej kávy, začali sme preberať naše možnosti.
Čoraz viac sa mi tento chlapec pozdával. Jeho myšlienky boli veľmi realistické a inteligentné. Odhliadnuc od toho, že sa ma párkrát za večer pokúsil presvedčiť, aby som upustil od šialeného útoku na O´Neilla, musím uznať že som si ho obľúbil.
Keď som v ten večer prišiel domov, na stole za ktorým sedel nechutný vrah s nepríjemným úškrnom, ma čakala kráľovská večera. Prvýkrát po tých dňoch som si ju naozaj vychutnal. Snažil som sa nedávať to príliš najavo, aby náhodou O´Neillovi nesvitlo, ale mal som podozrenie, že Sheila prekukla moju dobrú náladu. Po veľmi dlhej dobe mi opätovala jeden z mála mojich úsmevom.
Nie nadarmo sa hovorí, že ťažké situácie utužujú rodinu, premýšľal som líhajúc si do postele. Vystrel som ruky aby som umožnil O´Neillovi pripútať nás k sebe a hľadel som mu pritom do jeho chladných, odporných očí.
,,Možno dnes to robíš naposledy ty špina... možno naposledy v živote...," behalo mi mysľou keď opúšťal miestnosť. Zajtra sa snáď život vráti do normálnych kolají... snáď...
to be continued...
drahí čitatelia, opäť si odpustím možnosti, pretože sami isto uznáte, že v danej situácii by sa len ťažko vymýšlali. Takže hurá do pokračovania...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
xrumka
30. 1.januára 2008 23:01
Snáááď
4
Mne to vyhovuje, a takto je to viac napinave, ak je to na viac casti...ako nejaky vysoko sledovany serial len dalej Speedy
Napíš svoj komentár