Rozhovory s diablom part_6

V to ráno bola obloha zatiahnutá a vzduch veľmi dusný. Akoby vyššia moc naznačovala katastrofu. Cez noc som šepotom oboznámil manželku s plánom, ktorý sme s mladým Aaronom vymysleli. Musel som ju oboznámiť, aby dobre zahrala svoju rolu.
Hneď prvá časť plánu ako sa zbaviť psychopata bola zvlášť náročná, keďže som musel dcérke do jedla prisypať prášky vyvolávajúce silnú nevoľnosť.
Neriskoval som tým síce jej zdravie, ale z princípu ma to veľmi ťažilo na svedomí.
Keď začala naberať sivý odtieň v tvári a potiť sa, zmeral som jej teplotu. Nebezpečný 38,5 a prvé zvracanie presvedčilo i O´Neilla dovtedy príliš nevenujúceho pozornosť novovzniknutej situácii, aby sa pozrel čo je vo veci.
Úlohu splašeného rodiča som pri pohľade na trpiace dieťa nemusel ani príliš hrať. Začal som presviedčať O´Neilla, že je viac ako nevyhnutné aby žena zaviedla malú Emily na pohotovosť. Bol ale neoblomný, až do doby kedy sa Sheila veľmi presvedčivo rozplakala. Sám som zostal prekvapený a bol som celkom rád, že si moje zaváhanie chladnokrvný vrah nevšimol.
Rozhodol sa rýchlo a nekompromisne bez toho aby dal priestor na vyjednávanie.
,,Ty zavedieš soplaňu do nemocnice," ukázal na mňa: ,,a mamka mi tu zostane ako rukojemníčka pre prípad, že by šlo o podraz." Dohovoril a pozrel sa mi do očí. Ten chladný pohľad plný nenávisti. Takto sa na mňa nepozrel za celý čas čo bol v nútenom podnájme. Musel som uhnúť tomu pohľadu. Nedalo sa inak, nedokázal som držať očný kontakt. A to sa mi ešte v živote nestalo.
,,Počkaj ešte," zastavil ma keď som vykročil smerom k dverám: ,,nechaj tu svoju zbraň." Povedal a hľadel na mňa stále rovnako.
Neviem odkiaľ vedel, že mám zbraň a prečo sa doteraz nezaujímal o to akú hrozbu preňho znamenala. Priniesol som mu ju teda z auta, kde som ju držal pre prípad, aby sa k nej práve O´Neill nedostal a so strachom v očiach som ju položil na stôl v kuchyni.
Keď som vychádzal z domu s dcérkou v náručí napĺňali ma čierne myšlienky. Mohol snáď O´Neill vytušiť, že sa ho chystám podraziť? Už bolo ale neskoro niečo meniť. Plán sa rozbehol a ja som vyrazil autom na hlavnú cestu. Emily sa pomaly dostávala z následkov otravných práškov a mne sa sčasti uľavilo.
Pred prípojom na diaľnicu som odbočil poza benzínové čerpadlo k opustenej železničnej stanici. Tu už čakal s autom Jason. Vyzeral veľmi nervózne. Sústavne sa pozeral na hodinky a keď som s autom zabrzdil vedľa neho rýchlo otvoril bočné dvere a opatrne vybral Emily von.
Časť svojej úlohy teda splnil. Tou druhou bolo postarať sa mi o dcéru kým ja sa postarám o O´Neilla.
,,Vzal si moju zbraň," vyhŕklo zo mňa a s nádejou, že moje sústo prevezme na seba Jason, pozrel som na nervózneho mladíka.
Chvíľu na mňa zarazene hľadel a následne vytiahol vlastnú a vložil mi ju do dlane. Preglgol som, zasunul zbraň za opasok a sklonil sa k Emily.
,,Všetko bude v poriadku maličká, čoskoro budeme zase všetci spolu," pobozkal som ju na čelo a naposledy sa pokochal na jej nevinných svetielkujúcich očiach.
So zmiešanými pocitmi som nastúpil do auta a podal si ruku a Jasonom.
,,Vďaka," precedil som pomedzi stisnuté zuby a on odpovedal polozamrznutým úsmevom. Naštartoval som a namieril opäť domov.

Auto som nechal odstavené vo vedľajšom bloku a k domu som sa vybral peši. Zostávalo mi ešte desať minút do doby ktorú som mal dohodnutú s manželkou. Cez uličku spájajúcu všetky domové záhrady som sa priblížil k tomu nášmu.
7 58, zisťujem pohľadom na hodinky a usádzam sa za veľkým kríkom. Za dve minúty vyjde moja žena vešať prádlo pred dom. Vtedy sa vkradnem dnu a... ako zastrelím O´Neilla? Čo ak sa nebude chcieť vzdať? V živote som na nikoho nevystrelil, preto som sa stal psychológom a neskôr vyšetovateľom.
8 00. Nikde nikto. Možno si len nevšimla. Možno ju nechce pustiť. Ešte je čas...
Minúta prešla. Dve. Tretia plynie. A ďalšie tri prešli. To už je príliš. V dome sa nepohla ani záclonka. Čakám.
Opäť skĺzam pohľadom na hodinky. Štvrť na deväť. Toto nie je v poriadku. Je čas konať. Začínam mať strach o Sheilu. Čo ak jej niečo ten maniak spravil? Nechcem na to ani pomyslieť... Musím niečo spraviť...


to be continued...


tak je tu záver šiestej časti. Opäť sa obraciam na vás, tých ktorým vďačím za to, že sú schopní vnímať čo píšem a ešte to aj vhodne komentovať. Ponúkam niekoľko možností pokračovania príbehu. Nech sa páči a vďaka každému jednému z vás...:
a) zavolať políciu
b) vniknúť do domu na vlastnú päsť cez zadný vchod
c) vrátiť sa pre Jasona a požiadať ho o pomoc
d) vrátiť sa po dcéru a tým aj do pôvodného života, teda tváriť sa, že sa vrátili z nemocnice

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu