Ponoril dlaň hlboko do vrecka a zalovil v ňom. Kutral až kým stvrdnutá pokožka na ukazováku a palci nezachytila hladký povrch malého kľúča. Vytiahol ho a ten sa na chvíľu zaleskol v tajomnom svite vychádzajúceho mesiaca. Zaštrngotal a vzápätí sa s tichým škrabnutím vsunul do zámku.
Nič iné nenarušilo prísne ticho letnej noci tajomne sa vznášajúce nad tmavou dedinou na úpätí horského masívu.
Vošiel dnu do neveľkej miestnosti slúžiacej ako na varenie, tak i na stolovanie, či prijímanie prípadných návštev. Zavesil potrhaný ošúchaný plášť na drevený vešiak a v tichosti vošiel do o čosi menšej miestnosti s priestrannou posteľou uprostred.
Nemohol sa neusmiať pri pohľade na dve ružovolíce deti, dvojíčky, chlapča a dievča. Jeho deti. Jeho pýchu a zmysel života. Spiac pripomínali bábiky a so strachu aby nenarušil ich oddychujúce telá rýchlo opustil izbu a privrel drevené dvere.
Šťastne si vydýchol a na chvíľu zabudol na svoje starosti. Pohľad uprel na tretie, posledné dvere za ktorými tušil, ba vo vzduchu sladkou kvetovou vôňou cítil svoju milovanú. Tú s ktorou pred piatimi rokmi naveky spojili svoje srdcia i oficiálnym zväzkom manželským.
Privrel oči a nechal sa viesť omamnou vôňou šíriacou sa z poslednej miestnosti. Vstúpil dnu a drevená podlaha zavŕzgala. Na chvíľu zaváhal no vzápätí po slepiačky spravil ďalšie dva kroky. Špičkami narazil na koniec drevenej postele a konečne, skoro až nedočkavo otvoril obe oči dokorán.
Ležala tam a vyzerala ako princezná. Vlasy nedbalo rozprestreté po vankúši a medzi nimi ako kvet najkrajšej ruže, hviezdami osvetlená tvár nádhernej ženy.
Nevedno ako dlho stál a načúval jej dychu, netušiac či medzičasom vonku nezačalo svitať. Napokon sa ale predsa len prebral z ľúbostného pobláznenia a potichu prikročil ešte o čosi bližšie. Naklonil svoju strápenú tvár k tej nežnej kráse pod sebou a najjemnejšie ako vedel vtisol jej bozk plný oddanej lásky na perleťové líce.
Odtiahol sa tak rýchlo akoby vykonal niečo zakázané a rovnako rýchlo vycúval z malej miestnosti.
Vo dverách ešte naposledy zastal a potešil svoje oči tým jediným čo mu spolu s krásnymi deťmi vedľa ešte dokázalo vyčariť úsmev na tvári.
Chtiac nechtiac opustil nadobro malú spálňu a na kuchynský stôl položil zamastenú obálku s dnešným zárobkom. Pár bankoviek trčiac zvnútra pripomenulo tomuto baníkovi kam majú smerovať jeho ďalšie kroky ak chce aby to jediné na čom mu záleží mohlo spokojne nažívať. Akosi spokojnejší a menej napätý cítil sa teraz, akoby mu ani viac nebolo treba predtým než pôjde na večnosť, napriek tomu, že do týždňa by mal byť z hôr opäť doma...
Vytratil sa rovnako rýchlo ako vošiel a jeho kroky zmizli v tmavej noci rovnako rýchlo ako nahradilo ranné zore nočnú oblohu.
Vošla do kuchyne a naplnila si pohár čistou vodou. Vlasy jej viali v rannom vánku prúdiacom dnu oknom a slnko svojimi lúčmi zvýraznilo jej neskutočný pôvab. Pohľadom zabrzdila na obálke s peniazmi a usmiala sa. Odrazu vedela, že jej manžel bol v noci doma a radosť zaplavila jej vnútro.
Veselo odpila zo skleneného pohára a vyšla von pred dom. Mladý poštár práve prehodil cez plot akýsi zdrap papiera a to isté spravil i o dom ďalej.
Stále snívajúc o svojom milovanom, šťastná, že je v poriadku a v práci sa mu darí zodvihla zo zaprášenej zeme mimoriadny obežník...
Obrovské nešťastie v uránových baniach
Dnes v skorých ranných hodinách došlo k výbuchu metánu v jednej zo štôlní uránových baní pri ktorej bolo usmrtených vyše dvadsaťtri baníkov...
...zamrzla a cítila ako sa panika vlieva do celého jej tela...
...napriek zatiaľ nepresným informáciám prinášame prvý neúplný zoznam obetí tohto veľkého nešťastia...
TRESK... sklenený pohár naposledy zmeral sily s tvrdým povrchom zeme tak ako baník v neskorú nočnú hodinu tichej voňavej letnej noci naposledy spočinul zrakom na tvári svojej prekrásnej ženy...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
biancadetolle
12. 8.augusta 2008 02:22
Len toľko? Chcem viaaac!
2
Kks Speedy...moj obdiv nad tvojim talentom na pisanie uz hadam poznas velmi dobre Sice smutne, ale paradne napisane ! ! !
Napíš svoj komentár