Vystupujem z autobusu a nadychujem sa čerstvého podvečerného vzduchu. Je po daždi a povetrím sa nesie tá krásna, typická vôňa sviežo prečistenej ulice. Zo stromov odkvapkávajô chladné kropaje vody na moje ramená a mňa trochu strasie.
Obloha sfarbená do červena a sýtoorandžova zospodu osvetľovala tmavé pomaly ustupujúce mračná. Je to tak krásne melancholické. Moju myseľ zaplavuje smútok neznámeho pôvodu. Nesnažím sa ho pochopiť, ani nájsť jeho príčinu. Zamýšľam sa nad tým, ako veľmi je ľudská bytosť obmedzovaná svojimi povinnosťami. Musím prísť domov, dať si sprchu a kvalitne sa vyspať, pretože len sviežosť je zaručeným prostriedkom na úspešné zvládnutie ďalšieho pracovného dňa. Kedysi som býval voľnejší, možno trochu impulzívnejší...
Keď už uvažujem o minulosti, nie je to tak dávno, keď som si povedal, že jedného dňa si spravím čas len sám pre seba a svoje myšlienky. Skrátka budem robiť to čo sa mi práve chce, nech si to vyžaduje čokoľvek.
Zvŕtam sa na opätku a idem naspäť k autobusovej zastávke. Naraz mi je celkom jedno, čo práve robím... čo práve idem urobiť. Chcem ísť preč... rýchlo.
Pár minút a sedím v aute. Štartujem motor a chytám volant do oboch rúk. Chvíľka váhania. Zaraďujem rýchlosť a vyrážam skôr ako sa dostaví prvá väčšia výčitka. Zaraďujem sa do pomerne riedkej podvečernej premávky a zapínam rádio.
Akási clivá melódia zaplavuje vnútro auta a ja cítim vnútorné uspokojenie. Sám, v objatí tmy a hudby. Tachometer ma upozorňuje na vysoko prekročenú rýchlosť no snažím sa nevnímať to. Nie, kým som ešte v uliciach mesta, ktoré tak milujem, no musím opustiť.
Monotónnosť zabíja. Tak je jedno či ma zabije ona alebo sa zabijem sám na ulici plnej áut na úteku pred ňou. Hrdina nebol ten kto prežil, ale ten čo zomrel v boji o prežitie...
Ruka vyložená na otvorenom okienku a cigareta v ústach sú neklamným znakom toho, že niečo sa vo mne zlomilo. Na benzínke som si prvýkrát v živote kúpil cigarety a teraz fajčím druhú z nich. Prvú som vykašliaval von oknom, ktoré je odvtedy otvorené a vzduch ním prúdi dnu. To pôsobí hluk a chlad, ktoré sú mi ale celkom ukradnuté. Celé moje ľahostajné správanie prameniace zo strachu z monotónnosti smeruje kamsi... ako by som to povedal... do záhuby.
Hviezdy žiaria na čistej oblohe a vytvárajú každému z toho mála pustovníkov nádhernú pokojnú kulisu. Nočná obloha najviac vystihuje stav mojej mysle. Tak čistá a kľudná ako asi ešte nikdy. Stŕham volant a odbočujem z hlavného dialničného ťahu. Cesta začína stúpať a ja viem, že sa dostávam do miest ktoré ma svojou krásou a nepoddajnosťou priťahujú celý život.
Naokolo sa k vesmírnej kulise tisícok nesmrteľných hviezd týčia mohutné obrysy hôr, ukryté v rúšku nočnej periny.
Vzduch opierajúci sa prostredníctvom otvoreného okienka, do mojej tváre začína byť nepríjemne mrazivý. Spomaľujem sa sústredím sa na nebezpečné zákruty tvoriace skúšku obratnosti pred vstupom hlavnou bránou do sveta pyšných hôr.
Pribrzďujem, keď vidím značku zvýrazňujúcu akési odpočivadlo. Netrvá dlho a odstavujem vozidlo na malom parkovisku oddelenom od strmého skalného zrázu len kamenným múrikom – aká fantasticky úzka hranica medzi životom a smrťou.
Opúšťam priestor svojho štvorkolesového spoločníka a vyšvihnem sa na múrik. Nohy zvesím z jeho druhej strany a prvýkrát sa naozaj zahľadím do tej nekonečnej hĺbky. I napriek tme a temnote okolia, dokážem správne tušiť, že skok dole by znamenal posledný realizovaný čin na tomto svete.
Opäť ma striasa a som rád, že mám dostatok rozumu na to aby som neskočil. Neviem ako dlho som cestoval na toto nádherné miesto no súdiac podľa brieždenia na východe, to bola celá noc. Obloha začína byť svetlejšia a krajina konečne odhaľuje svoje poklady, tak starostlivo ukryté počas noci. Mohutné štíty desiatok vrchov, hľadia zhora na mňa, znamenajúceho v tomto svete obrov menej ako nič...
Ono to nie je o monotónnosti – objímam si kolená a bradu si pokladám na ne – vlastne je to o tom, že sa len snažíme kráčať za nejakým cieľom. Určite má význam každý jeden z tých dní, ktoré človek strávi monotónnym vysedávaním v práci. Uživiť seba i rodinu. Ušetriť nejaký peniaz na letnú dovolenku... Tri mesiace útrap pre dva týždne voľna. Presne tak, žijeme pre momenty, pre maličkosti. Tie zostávajú v pamäti, na tie sa potom spomína.
Počujem ako nejaké auto odparkovalo vedľa môjho no nenamáham sa obrátiť. Súdiac podľa hlasov, je mi jasné, že mám do činenia so skupinkou opitých zahraničných turistov. Neriešim ich, kým neriešia oni mňa...
Zaplavuje ma ľútosť z vrások, ktoré som isto spôsobil našim, keď zistili, že niesom doma. Venujem posledný pohľad kráse, teraz už jasne osvetlenej rokliny, znamenajúcej záhubu a postavím sa na múriku na rovné nohy. Poriadne sa ponaťahujem a chcem zoskočiť späť na parkovisko, keď vtom sa mi zakrúti hlava... prudko som vstal, tlak sa dostal do hlavy a...
Počujem výkriky za svojím chrbtom... pred očami mám bielu hmlu a neskutočné zimomriavky prebehnú mojim telom. Naraz si naplno uvedomujem čo sa deje. Telo sa prevažuje na jednu stranu a ja strácam kontakt s múrikom...
Prosím nech padnem na štrkovú zem parkoviska... neodvažujem sa otvoriť oči... naberám rýchlosť a vietor... vzduch mi piští v ušiach a ja viem, že toto je koniec...
Taký hlúpy... som taký hlúpy... bol som taký hlúpy...
Už som len hlúpa spomienka
Vymyslený príbeh
Komentuj
10 komentov k blogu
1
keco
22. 4.apríla 2008 14:50
Dufam, ze toto sa nikdy nestane, inak je to brutalne dobre napisane kamo
4
aj by som ti napisala, ze to je pekne, keby v tom nebola taka strasne velka davka skutocnosti...
...takze sa mi to vobec, ale vobec nepaci.
...takze sa mi to vobec, ale vobec nepaci.
Napíš svoj komentár