Zlatá, to je farba pre teba. Striebornú máš niekde hlboko, kam ani korene tvojej rodiny nesiahajú. Veď si najvyššie. Obsadzuješ prvé číslo, prvú cifru. Počíta sa predsa od jednotky. Jeden, dva, tri... Nula je nič. Nadávka a urážka. Nič pre teba.
Bol tam, v centre diania. Karty mu išli jedna radosť. Aj dve radosti. Ako po masle. (Aj po dvoch maslách).
Naučil sa to počítať a ovládal predsa množstvo"blafov". Aj svojich aj súperových. Musel vyhrať.
Vyhrávať to je umenie, prehra to je iba úbohý koniec. Nič. Čiarka do štatistiky.
Vedel, že nehrá čisto, ale to sa predsa nikto iný nemusí dozvedieť. Tupí. Tak by nazval prísediacich. Banda vygumovaných hláv. Nič viac, nič menej. Ak aj mali nejaký mozog, určite ho nepoužívali.
Znova bol v hre. Žetóny a veľké prachy, hudba, karty. Neponáhľal sa, veď čas nebeží, iba si pomaly a poslušne cupká popri ňom.
Počítal, blafoval, bral. Kombináciou týchto troch vecí vyhrával.
Aj keď nehral čestne. A už vôbec nie férovo.
Veď čo neurobí pre peniaze.
"Já vám ukážem, čo," usmial sa chlapík, sediaci tam, v dyme v rohu. Vyzeral ako prízrak.
Dal si ho vyviesť von. Poslúchali ho ako dobre vycvičené psy pána. Všetci, absolútne všetci. Nebolo ani tej výnimky, ktorá by potvrdzovala pravidlo. Veď pravidlá sa majú dodržiavať.
"Počul som, že si sa poriadne nabalil," hovoril nahlas. Zvučne, napadlo by ho v inej situácii.
Pýcha predchádza pád.
"To viete, som talent," uškŕňal sa. To bola tá pýcha. Jej sladká chuť sa mu rozplynula na jazyku.
"Takže talent..." siahol po zbrani prízrak. Už ju pomaly predchádzala. Pomaly predsa ďalej zájdeš. Tento už ani keby šiel myšacími krokmi, nezájde ďalej ako tri metre. Čo už.
"Ale vieš, chlapče, nie je dôležité vyhrať, ale..."
"Zúčastniť sa," zarehotal sa mladý víťaz. Do tváre mu mierila devina. Prst našiel spúšť, guľka stred čela.
Nestihol vydať víťazný pokrik.
Prehral.
Boj so životom, boj so sebou, boj so silnejším.
Hral predsa nečistú hru.
Zajtra budeme víťazmi! Ak nás teda niekto nezabije. Storki
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár