Keď nastúpim do autobusu, obhliadnem sa áno, nie. Len niekedy a niekedy aj nie a možno len pre jeden dôvod a možno pre ďalší ale teraz len preto. Keď mi stačí vidieť čiernu farbu a zošaliem a nechcem pretože by som nemala. Veď prečo aj.
A hudba hrala a ja som odchádzala a uvedomenie prišlo neskoro. Až po odpustení či opustení. A už bolo neskoro aj na ospravedlnenie, pretože neskoro je vždy dôležité slovo. Ale zvonček zvonil ďalej v neexistujúcom svete bez zvončekov, takže vlastne ani neexistoval niekde, kde bola jeho existencia najpodstatnejšia.
Ďalší nezmyselný zmysel ľudského (dušového?) života vyprchal spolu s ďalšou časťou, ktorá zmizla. Ľudská či už tá druhá.
Poviem to tak. Prešla ma chuť a prešiel ma (možno) aj strach. A to ďakujem im čo vedia že im ďakujem pretože každý vždy vie, že sa ďakuje jemu. A samovražedný dopis z tej knížky bol krásny a smutný že som skoro plakala.
Prečo niekedy si hovorím prečo nemôžem byť taká a nemôžem to a tamto a nezmysel bez indicií.
Takže to už pre teraz stačí pretože nezmyslov už bolo predsa dosť a aj tak nič nič z toho nedáva dohromady celok! Aj keď by som možno chcela.
Ale to sa stáva, keď mám miešať to s tým a možno realitu s Alexovým pohľadom a vlastnú túžby a otázky.
Je mi to všetko jedno !! (teraz)
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár