Tento článok som začala písať len s myšlienkou na prvú vetu. Robím to tak často. Vymýšľa veta za chodu, ani neviem, čo som napísala v minulom odstavci. Keď sa tým pár riadkom dá povedať odstavec.
Zajtra idem so Schizi. Nepoviem vám kam, pretože by ste nás chceli sledovať. Ha ha, máte smolu. Budeme inkognito. Je škoda, že sú všetci v poslednej dobe tak .. ako by sa to dalo nazvať? Bez úsmevu? Nie, tak to nieje. Pretože väčšina z nás sa snaží tváriť bezchybne. Nemyslím Storki, Schizi, Šťuki, Dúhu, Františka a Nočnú Moru. Myslím NÁS všetkých. Pretože ani sám človek si niekedy nieje istý, či sa smeje alebo plače. Je to smutné. Nie, veľa iných vecí je smutnejších.
Počúvam teraz jednu vec. Nepoviem vám, čo to je. Ale ak to chcete vedieť, spýtajte sa. Mne to nevadí. Ale najprv budete musieť prejsť testom. Pretože nikdy nikomu nepoviem, čo som zač. Tak a máte to.
Už zase premýšľam, (aj keď klamem) o čom napísať. Storki tiež nevie. A niekedy ani Schizi nie. Ale aj tak rada čítam, čo píšu.
A to by malo na 'dnes' stačiť. Takže sa majte a zdvihnite hlavu. Nemáte sa najhoršie na svete, len vám to tak pripadá. Takže sa smejte, aj keď to bolí. Vysmejete sa životu do xichtu a omrzíte ho. Možno vám dá pokoj.
S nekonečným pohľadom na začiatok konca, aj keď hľadám len kľud,
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár