Mení sa náš prístup k ľuďom, menia s anaše nápady, mení sa ja počasie (prekvapivo).
Menia sa vzťahy, naše znalosti, aj súcit a odpúšťanie sa mení.
Prečo sa vždy musí zmeniť toľko vecí? Začínam sa báť zmien, pretože mi prinášajú len ďalšie a ďalšie nezmyslené myšlienky.
Každým krokom vpred sa vraciam o dva dozadu. Asi si na to budem musieť kúpiť bicykeľ.
Stereotypne nezvládateľná nálada bez vážnych následkov. Abnormálne vysoký človek stojí v autobuse, ale to nevadí. Obdivujem ho, naozaj. Dieťa sa rozplače a matka ho za to začne ešte mlátiť. Vážně je to nutné? Nemyslím si. Stačí sa poobrzerať okolo, stačí na chvíľku otvoriť oči, stačí sa vynoriť z tej čiernoty nepoznania a nezáujmu. Koľko vecí potom človek uvidí? Koľko skutočností si uvedomí a pripustí si ich k telo? Ako dlho to všetko bude znášať? Ale mať otvorené oči je predsa tak nepohodlné. Ostrá pravda nám ich dráždi.
Pozreli ste sa niekedy za seba? Na človeka sediaceho vedľa, na tú starenku, ktorá si chce sadnúť. Aha, už ju niekto pustil, milo sa usmiala. Každodenne sa nám v hlave zjaví plno myšlienok. Viac než plno, možno až primnoho. Čo by sa stalo, keby sme ich mohli umlčať? Možno by to pomohlo, možno by nám to prinieslo len hroznú skazu.
Klamstvá a neúprimnosť má vážne štvú. Nemôžem vystáť všetkú tu umelosť, tú snahu byť rovnako jednoduchý, ako všetci okolo. Nebyť sebou, nemať názor. Byť ako vták v klietke, dostávať každý deň sladké opojenie a za to trochu zaspievať. Snažiť sa vo všetkom a pritom nič nedokázať. Potom si uvedomiť pravdu a odvrátiť sa, lebo je až tak krutá.
Je to ako putá. Pevné putá, ktoré nič nepustia. A pri každom pohybe alebo náznaku o ďalšom odpore sa ešte väčšmi zovrú. A takto, prosím pekne, žijeme.
Nemám v pláne nikoho z vás pobudzovať. Som duša, každý večer pozerám do stropu a premýšľam. To je všetko.
S pocitom,že už to ani horšie byť nemôže,
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár