Dookola.
Stále to isté, bez rozdielu.
Prestal my baviť stereotyp, tak som vybehol von. Dýchal som studený vzduch, odháňal muchy a modlil sa k bohu. Dúfal som v nemožné, aj keď som dávno vedel, že som prekročil vlastné hranice. Už dlho som bol za nemožným, neprekonateľným či nepochopiteľným. Ale ten impulz, čo ho každý z nás nenávidí, ma hnal vpred. Myslel som si, že mi pľúca vypovedajú službu a že zo mňa nakoniec nezostane ani spomienka.
Ale ostala. Ostala aj spomienka, bolesť, láska. Možno aj nenávisť a opovrhnutie. Ale to už som nechcel zisťovať. Konečne som zmizol z toho nudného života a objavil sa na druhej strane, ďalšej stránke svojho života, na začiatku novej šance.
Zatočila sa mi hlava. Bola to len malá úľava od tej neznesiteľnej bolesti. Únava a hlad, hrozná kombinácia. Tak som sa prinútil vyspať a nakoniec som niečo aj zjedol. A bolesť pomaly ustupovala, akoby sa snáď niečoho zľakla a teraz cúvala, pomaličky, aby si ju nikto nevšimol. Čakala na moment, kedy si ju nikto nebude priznávať a ona sa bez stopy vyparí.
Na príjazdovej ceste stálo veľké, červené auto. Nevidel som značku, ale pravdepodobne to bol mercedes. Nenávidím autá, nenávidím vlaky. Nenávidím autobusy a nenávidím ľudí. Ale tu predsa vôbec nezáleží na môjom názore. Len na tej veľkej červenej krabici šrotu. Myslím že by sa dala nazvať aj mojim spiatočným lístkom. Prestal som sa snažiť, položil som ruky na stôl a počkal, kým ku mne otec dokráča. Nemusel nič povedať a ja som nemusel nič vysvetliť. Stačilo sa postaviť a rozlúčiť sa s krátkou prestávkou, ktorá mi mala zaručiť dostatočné množstvo šialenstva na niekoľko ďalších mesiacov. Naposledy som sa pousmial a potom som sa nechal uniesť myšlienkou o tom, aký krásny život to vlastne vediem.
Nechcela som niečo neobyčajné. Len niečo s kvapôčkou zdravého rozumu.
Potomok
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár