Dnes poobede som mala pocit, že to niesom ja. Bolo to ako by niekto zvláštny prevzal kontrolu a ja som sa len z diaľky pozerala. Dlho som nepísala. O čom by som mala?

Rozhodla som sa povedať pravdu, ale mne nikdy nič nevychádza podľa plánu. Vážne som chcela. Je mi to ľúto, možno nabudúce, keď už bude neskoro.
Nechcem ísť preč, ale nechcem tam trčať pridlho.
Všetko okolo sa sype. Naozaj. Keď už som si myslela, ako je všetko v poriadku, koniec. Raz sa zničí to, potom zase tamto a stále dookola.
Našla som pokračovanie Don't Hate. Všetci umrú.

Bisexuál Alex je postava, ktorú som sa rozhodla obdivovať.
Je to super človek, naozaj.
Nepoznáte ho, určite nie.

Bolí ma chrbát, som unavená a svrbí ma palec. Na ruke.

Už zase píšem blbosti. Je to zlé. Prestávam vnímať. Tento týždeň toho bolo priveľa. Nikam sa neponáhľam. Stojím na mieste. Ale o niekoľko mesiacov už možno nebudem.

Slnko zapadlo
a myšlienky ztichchli
v najtemnejšom tieni
našej mysly.

Nezmysel. Blbosť a hovadina.
Koniec, kaput, hotovo.
Zbohom, ahoj, maj sa.
Mám ťa rád, nenávidím ťa, poznáme sa?
Nie, áno, prečo?

Poznáte nekonečnú túžbu žiť?
A čo takto sa zobudiť?
Bránu pekiel prekročiť.
A všetko vôkol opustiť.

Zase píšem blbosti. Storki, napíš o Bisexuálovi Alexovi.
Prosím.

S nedokončeným prianím a túžbou po tom, čo nemám,
Potomok

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár