Stál som pred dverami, na ktorých bolo napísané tvoje meno. Nervózne som zaklopal v ruke s výsledkami a uvidel ťa. Po roku a pol. Naivne som čakal aspoň nejaký náznak emócie, ale ty si sa chovala veľmi profesionálne. Až príliš. Skúmala si moje výsledky, pátrala si po mojej diagnóze a potom si mi predpísala lieky. Aké paradoxné. A to všetko úplne chladne, ako keby sa medzi nami nikdy nič nestalo. Ako keby sme sa nikdy predtým nevideli. Mal som z toho zvláštny pocit.

V noci som sa ocitol v prázdnej, opustenej budove. Typická nedostavaná stavba z čias socializmu. Bez dverí, bez okien, len pusté múry obrastené burinou. Raj sprejerov, tulákov a hráčov paintballu. Netuším, čo som robil v takom čase na takom mieste. Bol som úplne sám, na poschodí v malej miestnosti. Spoločnosť mi robil len výhľad cez neexistujúce okno na opustený bratislavský prístav a zvuky nočného mesta. Vlastne, nebol som úplne sám, vedel som, že si v budove. Vybral som sa za tebou. Potkýnajúc sa o popadané tehly, fľaše a rôzne veci som sa dostal až ku schodisku. Zdolal som nebezpečné schody bez zábradlia a dolu, na konci chodby, som zazrel miestnosť, v ktorom sa svietilo. Nevidel som ťa, ale vedel som, že si tam. Podlomili sa mi kolená, chcel som ísť ďalej, no nedokázal som to. Vrátil som sa do desivo tmavej miestnosti na poschodí. Po krátkom čase som to skúsil ešte raz, ale zbadajúc svetlo vychádzajúce z tvojej miestnosti som sa opäť zľakol a zbabelo otočil. Na tretí pokus som už ale bol odhodlaný prísť až k tebe, opýtať sa ako sa cítiš a čo sa stalo s tebou za ten čas, čo nie sme v kontakte. Moje kroky bol tentoraz odvážnejšie, vedel som, že to tentoraz vyjde. Avšak dolu na prízemí som sa musel opäť zastaviť. V tvojej miestnosti sa už nesvietilo. Opustenú budovu zahalila úplná tma.






Bol pondelok, 5:15 ráno a mne zazvonil budík. So zimomriavkami na chrbte som si uvedomil, že to bol len sen.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
meredithgrey  14. 2. 2012 22:48
Vybral som sa za tebou. Potkýnajúc sa o popadané tehly, fľaše a rôzne veci som sa dostal až ku schodisku. Zdolal som nebezpečné schody bez zábradlia a dolu, na konci chodby, som zazrel miestnosť, v ktorom sa svietilo. Nevidel som ťa, ale vedel som, že si tam. Podlomili sa mi kolená, chcel som ísť ďalej, no nedokázal som to. Vrátil som sa do desivo tmavej miestnosti na poschodí. Po krátkom čase som to skúsil ešte raz, ale zbadajúc svetlo vychádzajúce z tvojej miestnosti som sa opäť zľakol a zbabelo otočil. Na tretí pokus som už ale bol odhodlaný prísť až k tebe, opýtať sa ako sa cítiš a čo sa stalo s tebou za ten čas, čo nie sme v kontakte. Moje kroky bol tentoraz odvážnejšie, vedel som, že to tentoraz vyjde. Avšak dolu na prízemí som sa musel opäť zastaviť. V tvojej miestnosti sa už nesvietilo. Opustenú budovu zahalila úplná tma.





sen..realita..... sen... ::: disappointed:
Napíš svoj komentár