Celá rodinka si ideme uctiť pamiatku zosnulých.
Vonku je nádherne, príjemne teplo na prvý novembrový deň. Takéto počasie milujem. Keď nie je ani veľmi teplo, ale ani zima. Lístie opadáva aj v najmenších záchvevoch jesenného vetríka. Na cintorínoch horia sviečky, všade je cítiť závan čečiny alebo kvetov, pach škrtnutých zápaliek. V tichosti pozorujem ľudí premávajúcich sa hore-dolu. Ich tajné rozhovori. Všade sa rozlieha šepot.
Chvíľu som pozorovala svoju svoju babku, ako opatrne kladie na hrob veniec, zapaľuje sviečku a prežehnáva sa. Kvety podľa nej neležia správne, preto ešte 3x všetko poprekladá a zoradí, podľa nejakého neznámeho systému. Chápem ju. Veď to bol jej prvorodený syn.
Pomaly odchádzame z cintorína. Všade je rušno.Policajti riadia premávku. S autom prichádzame k ďalšiemu cintorínu a všetko sa opakuje.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár