Minule, keď sme boli vonku, tri z mojich detí sa hrali nejakú hru. Keď som lepšie napla uši, začula som vetu: "poďme sa hrať na imigrantov!" Skoro ma vystrelo, ale povedala som si, že nebudem robiť paniku a tak som počúvala ďalej.
"Akože je na Slovensku vojna a akože musíme ujsť a akože utekáme do inej krajiny."
A akože a akože a akože...
Akože na čo sa to dofrasa hráte? Na imigrantov? Naozaj? Ale keďže toto si ani len nepedagogický zamestnanec nemôže dovoliť povedať, jemne som sa opýtala: "dievčatká moje a to odkiaľ vy viete o imigrantoch?"
"Veď z televíznych novín asi, odkiaľ inadiaľ?!
"A to vy akože pozeráte televízne noviny?"
...avšak túto otázku som sa vôbec nemala pýtať. Spustila sa vlna porovnávačiek toho kto, kedy, kde a ako často pozerá noviny. Nuž, milí moji. Zo štatistiky, ktorú som si veľmi rýchlo dokázala vytvoriť v mojej hlave, mi vzišli takéto výsledky. Tie deti pozerajú televízne noviny častejšie ako ja. Pozerajú ich dokonca častejšie než moji rodičia, ktorí nevydržia ani jeden deň bez novinového rituálu. Dokonca častejšie ako moji starkí, ktorí už nevládzu ísť von a preto majú nonstop pustenú telku.
Moje školopovinné deti pozerajú striedavo markizácke a jojkárske správy najskôr v teleráne, potom o piatej, keď prídu z družiny a samozrejme nevynechajú hlavné správy o siedmej. Tie sú predsa najlepšie. Keby malo jedno z mojich detí absťák, nepochybujem, že by im ich rodičia pustili TA3 a to najlepšie rovno do žily. Až im, chúďatkám, zle nepríde. Nedostatok informácií robí divy. Politické machinácie otriasajú životmi mojich detí a ja s tým zrejme nič nespravím.
Ale s mojimi deťmi sa mi prihodili aj iné smutnovtipné veci. Napríklad. Pri ceste, po ktorej chodíme každý týždeň, stojí billboard. Predvolebná objednávka SDKÚ. Moje decká už vedia čítať - nanešťastie. Jedno deco radostne vykríkne: "už je ČAJ bez Fica! Tam je to napísané." Okolo prejde päťdesiatnička a zhrozene sa pozrie najskôr na deti a potom na mňa. Ja vám neviem, moja milá, na mňa nekukajte. Ja vážne neviem, prečo ich tak baví politikárčenie. Áno, majú len sedem rokov. Nie, nevštepujem im svoje názory.
Ufff. "Dievčatá, tam je napísané, že už je čas bez Fica. Nie čaj." ...a babule kukajú a kukajú. Zjavne im čaj bez Fica prišiel sympatickejší než čas bez neho.
"Bez Fica! Už je čas bez Fica!" skandujú moje deti heslo SDKÚ odvtedy vždy, keď prejdeme okolo slabomodrého billboardu.
Tak. Zazvonil zvonec a predvolebnej rozprávky od mojich detí je koniec. Uvidíme po 5.marci.
ps - aby som nezabudla, deti vám odkazujú, že máte ísť voliť. A ja tiež.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
savvym
4. 2.febuára 2016 23:53
ja v tom veku som pozeraval rozpravky, naucil sa prepinat, ale spravy ma nikdy nebavili, mal som rad senzacie, kukal som hidobne kanaly, ale vacsinou daco zabavne
Napíš svoj komentár