Načo sú slzy, keď ich nemáme komu darovať? Načo je láska, keď tá najdôležitejšia odišla? Načo śu priatelia, keď sa nám nechcú zveriť so svojími tajomstvami? Tieto slová mi behajú hlavou, keď so pozerám na dom v ktorom som prežila toľké šťastie. Všetko čo bolo už je v nenávratne. Do tochto domu som prišla pred rokom, keď si ma týto skvelý ľudia adoptovali. Moja mama ma dala do deckého domova, hneď po mojom narodení a oca som nikdy nepoznala. Mám už 16 rokov a nerobím, nič iné len chodím z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Ani v jednej som nevydražala dlhšie, ako niekoľko mesiacov. Bola som zlá, veľmi zlá. Všade som robila neporiadok nikoho som neposlúchala. Hna som sa na svet a hlavne na mojích rodičov, že ma tak odvrhli. No v tejto rodine som našla to, čo som tak veľmi hľadala. Bola to láska. Láska, rodiny, priteľov a hlavne láska chalana. Vedela som, že to čo cítim k tomu chalanovi je niečo vínimočné. Zozačiatku som si myslela, že je to len običajné poblúznenie, ale nebolo. Bola to taká láska, ako keď sa zaľúbia dvaja ľudia a nakoniec sa zoberú a žijú spolu šťastne. No nám taký konec nebol súdený. Od prvej chvíle som vedela, že náš vzťah bude problémovi. Ja som bola presný opak jeho. On bol milý, zlatý úžasný a ja som bola drzá, vulgárna a mala som odporné správanie. No keď som spoznala jeho tak som sa úplne zmenila. Zmenila ma láska k nemu. Jeho brat nikdy nebol za náš vzťah, stále tvrdil, že to nedopadne dobre a že ho raz privediem až do hrobu. Mal pravdu. On mal pravdu vo všetkom čo povedal. Teraz keď sa pozerám späť si to uvedomujem. No vedela som, že to nebude trvať dlho, ale taký koniec som nechcela. Moja jediná láska spáchala samovraždu, lebo jrho byvala sa mi dlho vyhrážala cez SMS, listy a pár krát si ma počkala v meste, aj s partiou a zbili ma. On vedel, že keď to nejak neukončí, tak ma zabije, lebo bola psychopat. No radšej sme sa mali rozísť ako toto. No on sa rozhodol ísť touto cestou. Keď som ho tam našla, bolo mi strašne zle. Aj teraz mi je, lebo mi plače srdiečko. Keď som to povedala Markusovi, jeho bratovi, začal po mne vrieskať, že je to moja vina. Zobrala som žiletku a išla som za mojou mrtvou laskou do kúpelky. Sadla som si vedľa neho a podrezala som si žili. No prežila som to. Keď som sa vrátila z nemocnice konal sa Sebastianov pohreb a potom som zase chcela spáchať samovraždu. No i tento raz som to prežila. Po 2 raz keď som sa vrátila z nemocnice som išla do Sebastianovej izby, ľahla som si do postele a plakala. No vedela som, že bez neho žiť už nemôžem. Príliš som si zvikla na jeho sladký úsmev a krásne očičká. Po 3raz som si zobrala žiletku a chcela som tu samovraždu spáchať už poriadne. No v tom prišla Lujza-moja adoptívna mama. Všetko som jej povedala. Po rozhovore s mojím adoptívnim ocom aj Markusom sa zhodli, že je už so mnou veľmi zle a dali ma do blázinca. Práve som na ceste tam. Otočím sa aby som sa na ten dom nepozerala a pozerám na cestu pred nami. Ja viem, že nie som blázol, mne len chýba Sebastian. Pozrela som sa na dvere ktoré neboli zaháčkované. Keď sa mi nepopdarilo sa podrezať, možno sa mi to podarí takto. Otvorila som dvere a vyskočila z idúceho auta. HURÁ konečne zomriem a stretnem sa so Sebastianom. Hlavou som spadla rovno na betón a v tej sekunde som bola mŕtva.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
