„Ahojte baby. Ako sa máme?“ začnem náš rozhovor každodennou otázkou. Skoro zabudnem, že za mojím chrbtom stojí Raffael. Spomeniem si naňho, až keď zbadám Margarethin pohľad smerujúci k nemu.
„Baby toto je...“ nestihnem ani vysloviť jeho meno a on sa už predstavuje, podá ruku Margareth a Tare, pričom sa nezabudne anjelsky usmievať.
„Myslím, že by sme si mali pohnúť inak budeme meškať na prvú hodinu.“ Chytím Margareth za ruku a Taru za plecia a ťahám ich do triedy. Dobrovoľne aj nedobrovoľne sa pohnú do triedy a usadia sa na naše zvyčajné miesta úplne vzadu v ľavom rohu triedy. My s Tarou sedíme v poslednej lavici a Margareth s Mary sedia v ľavici vedľa nás po pravej strane. Raffael sa posadí do lavice predo mnou k Williamovi. Akonáhle si sadne na stoličku objaví sa v triede naša slovenčinárka Slečna Kelliová. Je to aj naša triedna učiteľka. Prvý pohľad na ňu vám o nej prezradí, že je umelkyňa telom aj dušou. Je menšieho vzrastu, má krátke hnedočervené vlasy po plecia, učesané na strapato, nosí červené okuliare s hrubším rámom, tmavomodré rifle má na spodku pomaľované zeleno- žltými ornamentmi. Na sebe má tuniku v žltozelených farbách a na krku šatku, ktorá ladí s farbami oblečenia. Rozhliadne sa po triede a keď nájde Raffaela milo sa naňho usmeje.
„Vítam ťa medzi nami Raffael. Budem tvojou triednou učiteľkou.“ Povie melodickým hlasom.
„Mládež ako ste si mohli všimnúť, tak vám do triedy pribudol nová žiak. Raffael povedz nám niečo o sebe.“ Vyzve ho triedna a oprie sa o stôl. Raffael sa postaví a začne sa predstavovať.
„Som Raffael Lawrence. Mám 18 rokov a prišiel som sem z Los Angeles. Milujem kreslenie a keď som sa dozvedel, že Sunwille je možnosť študovať na umeleckej škole, tak som neváhal prestúpiť na vašu školu.“ Jeho božský hlas znel v tejto triede ako hlas anjela prihovárajúceho sa hriešnikom. Doteraz som nemala čas si všimnúť jeho zadok. Pripadala som si ako nejaká chlípna žena, ktorá nedokáže svoje hriešne chúťky udržať pod kontrolou. S Tarou sme civeli na jeho zadok dovtedy, kým si nesadol, ale naše pohľady sa nepohli a teraz hľadeli na jeho mužný chrbát a svaly na rukách. Ťažko som si povzdychla. Asi príliš nahlas pretože sa otočil a pozrel sa na mňa či som v poriadku. Tara nasmerovala svoj pohľad na krajinu za oknom a tvárila sa, že ju to zaujíma. Ja som očervenela ako paprika a uprela som zrak na lavicu. Nedalo mi a musela som sa naňho pozrieť. Nesklamal ma. Na perách mu trónil úsmev a v očiach mu šibalsky poskakovali iskričky, ktoré prezrádzali, že ma odhalil. Vyplazila som naňho jazyk a sledovala som ako sa so smiechom otočil. S Tarou sme sa snažili udržať náš smiech pod kontrolou.
„Elizabeth?“ z môjho rozčarovania ma vyrušila, triedna, za čo som jej aj vďačná. Pozrela som na ňu a čakala o čo ma požiada.
„Prosím ťa, postaraj sa o Raffaela a ukáž mu ako to tu na škole chodí.
„Áno pani profesorka.“ Nútene som jej odpovedala a pohľadom som
sa pokúšala prevŕtať jeho chrbát. Otočil sa ku mne s ironickým úsmevom a poznamenal:
„Teším sa na našu spoluprácu.“ Ticho som zavrčala a odvrkla som mu.
„Len sa tak neteš. Budeš prosiť, aby si mal niekoho iného.“
„Veď vieš Elizabeth, že si nenechám ujsť príležitosť lepšie ťa spoznať a sledovať ako sa ti do líc hrnie farba.“ Venoval mi ešte jeden pohľad a potom sa pokojne otočil a sledoval hodinu.
Hodina prebehla v poriadku. Prebrali sme novú látku a písali sme poznámky. Aspoň som sa mohla sústrediť na niečo užitočné.
Po zazvonení zvončeka som si šikovne zbalila veci a postavila som sa k jeho lavici a poslušne čakala, kým si zbalí svoje veci. Robil to naschvál pomaly. Keď sa konečne pozbieral vyparila som sa z triedy. Vedela som, že ma nasleduje a nemusela som sa obávať, žeby mi nestíhal, pretože ma veľmi rýchlo dobehol. Dorazila som k triede kde mal on hodinu.
„Tak tu máš hodinu ty a ja idem na svoju. Stretneme sa po hodine v počítačovej učebni.“ Rýchlo som mu to vysvetlila a utekala na svoju hodinu. Sadla som si do druhej lavice na pravej strane triedy pri okne, kde už sedela Tara a nedočkavo ma čakala. Tara.. Úplne som na ňu zabudla.
„Tari prepáč mi to, že som ťa nechala.“ Ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela.
„Prepáčim ti, ak mi povieš, kto je ten Raffael.“ Napäto ma sledovala a čakala kým spustím ako som sa nim stretla a všetko okolo toho. Nadýchla som sa a začala som. Porozprávala som jej všetko o ňom čo viem. Aj to ako ma veľmi rozčuľuje a privádza do rozpakov. Tara hltala každé moje slovo. Moje búrlivé rozprávanie prerušila ďalšia naša učiteľka. Slečna Pattová. Blondínka s peknými hnedozelenými očami. S trošku širšími bokmi, ale inak veľmi milá profesorka. Mám ju celkom rada. Ukázali sme jej naše práce. Okomentovala ich, poradila nám čo máme na nich ešte vylepšiť ak sú tam nejaké chybičky a čo mu sa máme vyhýbať. Rozoberanie prác nám zabralo celú hodinu a keď zazvonil zvonček, tak nás prekvapilo ako ten čas beží.
S Tarou sme sa vybrali na ďalšiu hodinu a cestou som jej ešte hovorila niečo o Raffaelovi. Pri počítačovej učebni nás už čakala Margareth. Pribehla k nám a spustila to čo mala na srdci.
„Liz, on tak úžasné kreslí.“ Doslova sa rozplývala nad každým slovom, ktoré vyslovila.
„Kto úžasne kreslí?“ Nechápavo som zopakovala to čo povedala.
„Kto asi?!“ Margareth prevrátila oči „Raffael predsa. Mali sme za úlohu naskicovať niekoho, kto je nášmu srdcu blízky a ešte niekoho, koho sme stretli za posledné dni a nemôžme ho dostať z hlavy. A hádaj koho nakreslil?!“ S rozžiareným pohľadom ma sledovala.
„Elizabeth?“ hádajúc sa jej to spýtala Tara. Margareth potriasla hlavou.
„Áno. Je to nádherne. Presne zachytil tvoj bolestivý výraz, ktorý máš v očiach a na tvojich perách zostala nevyslovená otázka.“ Nemo som na ňu chvíľu hľadela a potom som sa poobzerala okolo seba, či ho nenájdem.
Margareth ďalej hovorila, ale nevenovala som jej pozornosť, až kým nepovedala jednu vetu, ktorá ma zaujala.
„A nakreslil ešte aj svoju mŕtvu sestru.“ Pri slove mŕtva sestra som úplne zmeravela a spomenula som si na jeho slová ako mi vravel, že aj on stratil blízku osobu. Zrazu som ho zbadala ako stál za Margareth a so smutným pohľadom ma sledoval. Čakal na moju reakciu. „Čo som mala povedať?“ V mysli mi napadlo všetko možné, ale ani jedno slovo sa mi nezdalo byť vhodné. Margareth do mňa stále niečo hustila.
„Už prestaň.“ Ostro som ju zahriakla a nepekne som sa na ňu pozrela. Urazila som ju ako vždy. Ale občas ju nechápem a rozčuľuje ma, keď je z niečoho nadšená až priveľmi a ja som naladená na inú „vlnu“. Ja viem, že sa rozplýva nad Raffaelom, ale ja nemám teraz náladu jej to vysvetľovať všetko.
„Prečo si mi nepovedal, že ti zomrela sestra?“ prišla som k nemu a bez okolkov som sa ho to spýtala. Ťahať za nos ma nebude.
„A prečo by som mal? Nie je to tvoja starosť!“ Vyrútil sa na mňa.
„Prestaň pchať nos do vecí do, ktorých ťa nič nie je!“ Zúrivo na mňa pozrie a stratí sa v triede. Tak toto bola rana do srdca. Do očí sa mi tisnú slzy. Smutne vojdem do triedy. Ani sa neobzriem za Tarou a Margareth. Tara mi bude večer volať a bude chcieť, aby som jej povedala všetko a Margareth sa na mňa bude týždeň hnevať. Prečo sa všetci idú poskladať z toho blbého chalana. Nech sa dá vypchať. S naštvaným výrazom na tvári si sadnem za svoj počítač, do uší si dám slúchadla a začnem pracovať na plagáte a nevšímam si ostatných..
Takto mi zbehnú tri hodiny, keď mi niekto zaklopká na plece. Vystrašene sa trhnem a obzriem sa kto ma to ruší. Hľadia na mňa dievčenské zelené oči a tiež jantárové oči. Hnev, ktorý som pociťovala na začiatku praxe zmizol. Pokojne sa postavím a pridám sa k babám. Moje čarodejnice s Eastwicku. Sme tri čarodejnice a nedám na nich dopustiť. Občas som na nich krutá.
Vykročíme do jedálne a tam sa mi naskytne pohľad aký by som ani vo sne nechcela mať. Raffael flirtuje s „najväčšou kráskou školy“ s Mel. S tou blonďavou kravou, ktorá nedokáže povedať jedno mäkké „f“ a ktorá pred piatimi rokmi. Bola moja naj kamoška, ale prestala ňou byť vtedy, keď som zistila, že mi ide po otcovi. Trinásť ročná pubertiačka mi balila otca. Tiež bývali tam kde my, ale presťahovali sa ešte skôr. Našťastie. O to väčší bol šok, keď som zistila, že býva tam, kde sa mi sťahujeme. A teraz zase štartuje po Raffaelovi. Ale prečo to vadí mne? Veď ja s ním nič nemám a sám mi povedal, že nemám strkať nos všade. Margareth si tiež všimla, čo ma tak zaujalo a taktne ma potiahne k stolu, kde si sadneme. Sadneme si k nášmu obvyklému stolu pri okne kde je fajn výhľad na celú jedáleň. Za chvíľku je pri nás čašník – žiak, ktorý sa vyučuje za čašníka na našej škole a v jedálni praxuje. Spríjemní to obed, keď nás niekto obsluhuje. Našou jedinou povinnosťou je doniesť si opečiatkované lístky, aby nám omylom nedali zlý obed. Kým čašník odíde s našimi lístkami/ objednávkami, tak sa snažím nepozorovane sledovať Raffaela. Ale po chvíli vystrúham grimasu nad tým ako mu Mel pretŕča svoj výstrih popred jeho oči.
„Bléé. Je mi z toho zle. No ale čo už on je chlap a určite mu to nevadí. Tá sa ho určite nebude na nič vypytovať.“
„Lizzie, ty žiarliš.“ Prekvapene to skonštatuje Tara.
„Čo? A načo mám žiarliť?“ až teraz som si uvedomila, že som si frflala nahlas popod nos a baby to počuli.
„Ale áno. Teba to, žerie že sa venuje inej a nie tebe.“ Ešte aj Margareth sa pridá.
„Nie ja nie. Nemám prečo. Veď s ním nemám nič.“ Rozčúlene sa bránim.
„Ale Liz len nevrav, že sa ti nepáčilo, že venoval tebe pozornosť.“ Prečo musia mať také pravdivé argumenty. Proti tomu sa nedá brániť.
„Baby prosím vás nechajte ho tak. Vážne. O mňa nemá záujem.“ Smutne si povzdychnem a čakám kým nám čašník donesie polievku a s chuťou sa do nej pustím. Našťastie baby sa už viac nezaoberajú témou či žiarlim alebo nežiarlim, a tak sa veselo bavíme o tom čo majú nové. Celý náš obed prebehne v tomto humornom duchu. Ešte si opečiatkujeme lístky a vydáme sa smerom do telocvične. Prečo musíme ísť okolo toho stola, kde sa ešte stále pretŕča tá baba. Asi som sa ňou príliš zaoberala, pretože vo chvíli keď prechádzam okolo miesta kde sedí Raffael, tak sa potknem o kabelku tej baby. Už som sa videla ako som pristála na tej dlážke, keď zrazu ma okolo drieku a za lakeť chytia niečie veľké ruky, ktoré ma nepustia na zem a pričiahnu k sebe. „Prosím, prosím, nech to nie je ten na koho myslím.“ Šepkajúc prosíkam ako malé decko.
„Si v poriadku?“ znepokojene sa ku mne ozve Raffael.
„Som v úplnom poriadku, môžeš zo mňa zložiť svoje ruky.“ Mrazivým tónom hlasu mu dám najavo, že som naňho nahnevaná a že ma neobmäkčí. Rýchlo zo mňa zloží ruky, čo spôsobí, že sa trochu zatackám. Ešte si navzájom venujeme nevraživé pohľady a dám sa na odchod. Som z toho zmätená. Prečo ma nenechal spadnúť na zem?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár