„Konečne. Zaspala si moja milá.“ vyvalím na ňu oči a hľadám budík, ktorý ukazuje 7:15. Bleskovo vyskočím z postele. No mala som vyskočiť, ale zabalená v paplóne som sa skotúľala pred zrkadlo na zem. „Preboha?! To čo má to dievča na hlave?!“ rukou si chytím vlasy, aby som sa uistila, že ten odraz v zrkadle nepatrí mne. Žiaľ aj ja mám také hniezdo na hlave. Znechutene vystrúham grimasu na dievča v zrkadle a pomaly sa postavím.
„Dole ťa čaká návšteva.“ Tajnostkársky mi mama dáva pomaly ranné šoky.
„Kto ma čaká tak skoro?“ nechápavo sa jej vypytujem a ukladám si posteľ.
„Hm...“ zatiahne a pokračuje, „taký zelenooký fešák, myslím že Raffael.“ So značným pobavením a úplným pokojom mi to mamina oznámi.
„Čože? Dopekla on je už tu? Veď sme sa dohodli až o pol. No pol je už o 15 minút.“ Sama pre seba si rozprávam a snažím sa ukľudniť, čo sa mi už nepodarí.
„Mami prosím ťa, povedz mu, že za chvíľku som hotová.“ Prosiac pozriem na maminu.
„No dobre.“ Prevráti oči a s úsmevom na perách sa vráti do kuchyne k nášmu rannému hosťovi. Čo on tu chce? Zamyslene vletím do kúpeľne, vleziem do vane, rýchlo sa osprchujem, umyjem si zuby a tvár. Dám sa do rozčesávania mojich vlasov. Vyzerá to beznádejne ale na prekvapenie vyzerajú celkom fajn. Ešte viac kučeravejšie. Poslednýkrát mrknem na vlasy a vbehnem späť do izby. Postavím sa pred skriňu so šatami a rozmýšľam, čo vezmem. Nakoniec sa rozhodnem pre višňovo-červené kimono a tmavohnedé džínsové šortky. Na nohy si natiahnem nízke biele ponožky, schmatnem vak a utekám po schodoch dole do kuchyne. Namiesto jedného schodu vezmem dva vďaka čomu sa šmyknem a skoro sa natiahnem ako žaba. Ihneď si uvedomím, že nemám prebalené veci a vyletím naspäť do izby po knihy na dnešný deň. Čiže dnes je pondelok. Nový týždeň. Ou.. Ako je možné, že som zaspala?.. Zabudla som si natočiť. Budík. Ale prečo? Hm? Jáj včera večer sme si s Raffaelom písali na nete maily dosť dlho do noci a do postele som vliezla úplne vyčerpaná. Tak preto moje vlasy ráno vyzerali ako po nejakom výbuchu. Joj. Hlava dubová. Vlasy treba každý večer rozčesať. Strašné to so mnou.
„Elizabeth je občas roztržitá a stáva sa jej často, že tieto schody ju zradia.“
„Všimol som si.“ Z kuchyne sa ozýva zamatový hlas „môjho anjela“ a veselé trkotanie mojej mamini.
„Ahoj. Už som tu.“ Zadychčane pozdravím, vrhnem sa na toast na stole a pozriem sa na Raffaela. Ten sa na mne schuti zabáva.
„Ahoj Elizabeth. Dobrú chuť.“ Prečo je stále taký slušný? Alebo ja som mierne iná?
„Tak môžeme ísť.“ S plnými ústami mu to oznámim, napijem sa čaju a odložím riad do dresu.
„Ahoj mami. Poobede vezmem vybehať Linu.“ Pobozkám maminu na líce a zamierim obuť sa.
„Dovidenia pani Evelshamová.“ Zdvorilo odzdraví moju mamu a už mi otvára vchodové dvere.
„Ahoj zakričím od dverí a podleziem pod jeho ruku, čo mi drží dvere.
„A kde máš tátoša?“ so šibalským úsmevom na perách sa otočím k nemu a čakám na jeho odpoveď. Prevráti oči a hodí na mňa hadí pohľad a potom odpovie:
„Dnes je taký krásny deň, tak prečo to nevyužiť na príjemnú rannú prechádzku v príjemnej spoločnosti.“ Pri slovnom spojení „príjemná spoločnosť“ sa mi uprene zahľadí do očí a potom sa pozrie pred seba.
„Ak máš na mysli stromy ako príjemnú spoločnosť, tak máš pravdu.“
„Elizabeth vieš koho tým myslím.“ Zastane a chytí ma za ruku. Nesmelo sa mu pozriem do očí.
„Ak si myslíš, že som zabudol na ten bozk v predajni, tak sa mýliš.“ Pohľadom mi prejde na pery a v očiach sa mu objaví túžba. Alebo si to namýšľam? Nie, on má vážne v očiach túžbu. Kým sa mi mozog zapne, tak jeho pery sú už skoro na tých mojich. Hlava mi radí, aby som sa odtiahla, ale srdce to zariadi po svojom. Dvihnem sa na špičky a pobozkám ho na pery, o ktorých som toľko snívala. Moje konanie ho na sekundu prekvapí, ale nedá to na sebe dlho vedieť. Jednou rukou mi vojde do vlasov a druhou mi chytí tvár. Bože, nikdy som si nemyslela, že má také sladké pery. Mala by som sa stopnúť, ale dnes robím úplne všetko naopak. Tiež mu jednou rukou blúdim po vlasoch a druhou ho chytím okolo krku. Jeho ruka, ktorá mi blúdila po vlasoch sa presunie na chrbát a pritiahne ma na jeho hruď, aby som nespadla. Aj moja ruka v jeho vlasoch sa posunie nižšie okolo jeho krku. Jeho ruka blúdiaca po mojej tvári je nástojčivá ako jeho bozk. Bozkáva ma nežne, naplno si to vychutnávajúc, akoby to čakanie na bozk stálo zato. A vážne to stojí. Po dlhej chvíli pocítim, že sa potrebujem nadýchnuť naplno a pomaličky sa odtiahnem, ale iba na malú vzdialenosť, kde sa navzájom dotýkame nosmi a čelom. Z plných pľúc sa snažím pokojne nadýchnuť, ale moje nádychy sú plytké a rýchle. On na tom nie je o nič lepšie. Prerývane dýcha a hruď sa mu dvíha, tak rýchlo ako mu tlčie jeho srdce. Oblížem si moje pery, ktoré sú opuchnuté od takého vášnivého bozku. Toto moje malé gesto mu vylúdi na jeho čarovných perách veselý úsmev.
„Ako vidím vážne som sa mýlila.“ Po dlhej chvíli, keď som schopná slova, tak prehovorím.
„Ešte len uvidíš ako veľmi si sa mýlila.“ Slovo „veľmi“ zdôrazní
a tajnostkársky mi behá pohľadom z mojich očí na pery.
„Ja nevravím, že sa nemýlim, len myslím, že vtedy to bolo skoro.“ S miernymi obavami ako zareaguje sa zahľadím do tých zelených očí, ktoré mi chýbali.
„A teraz sa ti to nezdá skoro?“ povie to mierne panovačne.
„No..“ zatiahnem, „zdá sa mi to skoro, ale ako vidím teba to nezastaví.“
„Stanem sa tvojím tieňom.“ Jeho pevný, ľadový hlas mi vyvolá na tele zimomriavky. Ale potom ma pohladí po vlasoch a usmeje sa na mňa tým jeho víťazoslávnym úsmevom.
„Tss!“ zasyčím a slová, ktoré so mala na jazyku preruší zvonenie môjho mobilu.
„Kto to teraz volá.“ Rozčúlene hundrem.
„Prosím?“ suchým hlasom sa ozvem.
„Lizzie, kde si?!“ z telefónu sa ozve Tarin melodický hlas.
„Ahoj Tari.“ Trochu mrzuto ju pozdravím.
„No Liz, veď už je skoro osem hodín.“
„Už idem neboj sa.“ Lenivo jej odpoviem.
„Tak sa maj zatiaľ.“ Ani nepočkám kým ma pozdraví a zložím. Prevrátim oči a stretnem sa s párom nedočkavých očí.
„Tara volala, že kde som.“ Povzdychnem si.
„Dobre, že zavolala. Zabudol som koľko je hodín. Poď lebo zmeškáme začiatok vyučovania.“ Chytí ma za ruku a behom sa vydáme k škole. Dorazíme v tú chvíľu ako školský zvonček oznámi začiatok vyučovania. Prvú hodinu máme s triednou učiteľkou, čiže je to fajn. Obidvaja vletíme do triedy a sadneme si na svoje miesta. Otočí sa ku mne a potmehúdsky na mňa žmurkne. Margareth a Mary sa na mňa nedočkavo pozerajú z pravej strany a Tara mi posunula zošiť pred nos, aby som jej ihneď všetko napísala.
*KDE STE TOĽKO BOLI??
°ZDRŽALI SME SA, VYSVETLÍM NESKÔR. DOBRE.
*JOJ. AKO CHCEŠ. HM... INAK MEL SA PÝTALA, ŽE KDE JE RAFFAEL, LEBO ŽE VRAJ MU CHCE NIEČO POVEDAŤ. O ČO MÔŽE ÍSŤ?
°JA NEVIEM. AKURÁT SOM SI SPOMENULA, ŽE SOM MALA DNES V PLÁNE SA S ŇOU POROZPRÁVAŤ, ALE ZABUDLA SOM NA TO IHNEĎ AKO MA RAFFAEL POBOZKAL. BOŽE.
*ČOŽEEE?? ON ŤA POBOZKAL?? HOVOR!!!
Sakra preriekla som sa a Tara sa ma to skoro spýtala na hlas. Pokrútim hlavou na znak toho, že jej teraz nič nepoviem a ona mi to odplatí grimasou. Nezazlievam jej, aj ja by som bola nedočkavá, kebyže jej sa prihodí niečo podobné. Hodina prebehne v zaujímavom duchu. Dokázala som sa sústrediť aspoň desať minút, čo je veľký úspech. Ako náhle slečna Thusonová vytiahne päty z triedy, tak sú baby v zostave: Emma, Mary, Margareth a Tara nalepené pohľadom na mne a upierajú na mňa nedočkavé prosiace oči. Ako rada by som im to vyklebetila, ale nemôžem pred Raffaelom. Zachytím nepriateľský Melin pohľad a vtedy si spomeniem, že som s ňou chcela hodiť reč. Postavím sa a mierim k nej cítiac na sebe pohľady piatich báb, Wiliama a dokonca Raffaela. Mel sedí v prvej lavici pred učiteľským stolom pri okne. Pomaly pristúpim k jej lavici, vyzbrojím sa trpezlivosťou, nadýchnem sa a vystriem chrbát.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár