Keď sa vrátili na ubytovňu, Marcela tam už bola. Obaja ju pozdravili; „Ahoj! “ a viac si ju nevšímali. Usalašili sa na Martininej posteli a vybaľovali tašku. „Láska moja, dala by som si kávu! “ Poprosila po chvíli Martina. „Dobre miláčik, aj ja si dám.“ Prikývol Jurica, pobozkal ju a vstal. „Aj ty si prosíš, kávu? “ Obrátil sa k Marcele, ktorá ležala na posteli a fajčila. Marcela vyfúkla dym a odvetila: „Dám si kávu, ďakujem! “ Jurica vytiahol šálku aj pre ňu a išiel zobrať vodu. „Mali by sme sa pozhovárať.“ Ozvala sa Marcela pokojne. „A o čom sa chceš zhovárať? “ Trochu uštipačne sa spýtala Martina. „O tom, čo sa stalo v Piatok! “ Vyhŕkla podráždene a posadila sa na posteli. Dvere z chodby sa otvorili, to sa vrátili Zdenka s Andreou. „Ahojte, dievčatá! “ Počuli Juricov veselý hlas ako ich zdraví cestou do izby. Zapol kanvicu do zástrčky a vrátil sa k Martine. „Marcela sa chce zhovárať, o tom, čo sa stalo v Piatok.“ Oznámila mu pokojne, keď si ju privinul. Jurica sa s úsmevom obrátil k nej. „Ale Marcelka, veď v Piatok sa nič nestalo! Tvoj priateľ, urazil moju... Čo si mi ty vlastne? “ Pozrel na Martinu a tá sa rozosmiala. „Urazil, moju lásku, môj život, moje všetko. Tak som ho musel potrestať! “ Dopovedal a začal Martinu bozkávať. „Voda... voda...“ Smiala sa Martina a snažila sa mu vytrhnúť z rúk. Jurica ju pustil a išiel zaliať kávu. Potom sa k nej vrátil a opäť ju schytil do náručia.
Objímali sa a bozkávali, keď po krátkom zaklopaní vošli do izby dievčatá. Keď ich uvideli, ako sa bozkávajú ostali stáť, ako sochy a Zdenka očervenela ako paprika. Jana, ktorá nevidela nič si išla sadnúť na stoličku. Andrea sa uškŕňala a poškuľovala po Zdenke. „Poď, ideme si sadnúť! “ Ťahala ju k prázdnej stoličke pri stole. „Dievčatá, dajte si čerstvé broskyne, dnes sme ich vlastnoručne natrhali! “ Núkal ich Jurica veselo. Martina sa mu vymanila z náručia a išla postaviť mysu s broskyňami pred dievčatá. Jurica išiel zobrať kávu. „Tu máš svoju
kávu.“ Povedal Marcele a postavil jej ju na nočný stolík. Potom zobral svoju a Martininu a odniesol ich na balkón. „Miláčik, kávu si dáme na balkóne. Nechajme dievčatá, aby sa pozhovárali! “ Povedal, keď sa vrátil dnu.
Zobral zo stolíka čerešňové cigarety a zapaľovač, privinul si Martinu a spolu vyšli na balkón.
„Vedel si, že Zdenka je do teba zaľúbená? “ Potichu sa pýtala Martina. „Už dávno som si to všimol, ale ja som o ňu nikdy neprejavil záujem.“ Odvetil a pritiahol si ju k sebe. „Dúfam, že si niekoho nájde! “ Vzdychla a oprela si hlavu o jeho hruď. „Určite si niekoho nájde! “ Povedal hladkajúc ju po vlasoch, aj keď o tom silne pochyboval.
Jurica chcel, aby sa Martina presťahovala k nemu, ale ona zatiaľ odmietla so slovami: „Keď mi ťa schvália, otec
s mamou, nasťahujem sa k tebe a budeme žiť spolu, ale do vtedy...“ „To ani nebudeš spať so mnou? “ Skočil jej do reči a pritiahol si ju k sebe. „Miláčik môj, ráno skoro vstávame do roboty, potrebujeme sa vyspať.“ Povedala, bozkávajúc ho po tvári. „Ale, veď budeme aj spať. Budeš spinkať v mojom náručí a ja ťa budem nežne kolísať.“
Prosebným hlasom povedal a zaboril jej tvár do vlasov. Martina sa usmiala a súhlasila, že ostane.
Týždeň prešiel pomerne pokojne. Svoju lásku, už netajili a každú voľnú chvíľu trávili spolu. Okrem Ivanových kamarátov a niekoľkých závistlivcov, im to všetci priali, lebo sú naozaj pekný pár a z ďaleka vidieť, že sa nesmierne ľúbia.
V Piatok večer si zbalili tašky, aby v Sobotu mohli skoro ráno vypadnúť. Jurica bol nervózny, ale nedal to na sebe znať. Bol rozhodnutý oženiť sa s ňou, aj keby jej rodičia boli proti. V autobuse, mu Martina zaspala v náručí, ale nepoložil ju na voľné sedadlo vedľa seba. Potreboval ju držať v náručí, cítiť jej hlavu opretú o jeho plece, nežne bozkávať jej vlasy, kým ona spí. Potreboval nadobudnúť istotu, že je jeho, iba jeho nech sa deje čokoľvek.
Na konci nejakého mesta autobus zastal a šofér zahlásil, že majú pätnásť minútovú prestávku. „Miláčik, zobuď sa! “ Nežne ju zobudil a keď otvorila oči, usmial sa a pobozkal ju na ústa. „Máme pätnásť minútovú prestávku, poď ideme si dať zmrzlinu! “ Povedal a pomaly ju postavil do uličky. Zo sedadla zobral jej kabelku, chytil ju za ruku a vyšli z autobusu. „Mne treba cikať.“ Povedala Martina potichu. „Aj mne.“ Uškrnul sa a zamieril s ňou do motorestu pred ktorým zastali.
O dve hodiny neskôr, už vystupovali v Martininom meste. Jej otec ich už čakal. Objal a pobozkal svoju dcéru, potom podal ruku Juricovi. „Som rád, že vás spoznávam. Maťa nám o vás veľa rozprávala, ale nepovedala, že...“ Nedopovedal. Hodil ich tašky do auta a sadol si za volant. Martina sa preľakla tónu, akým to povedal a pritúlila sa k Juricovi. Spolu si sadli na zadné sedadlo a privinuli sa k sebe, ako by sa báli, že ich jej rodičia rozdelia.
Jej otec, ich potajomky sledoval v spätnom zrkadle a v duchu sa usmieval.
Konečne boli doma. Martina s Juricom si zobrali tašky a vošli do domu. Jej mama im v hale išla oproti. „Konečne, že už ste tu, moja milá! “ Objala a pobozkala svoju dcéru. Potom, rovnako ako jej manžel, podala Juricovi ruku a trochu nervózne sa usmiala. „Som rada, že vás spoznávam. Maťka, nám o vás veľa rozprávala...“ „Ale? “ S úsmevom jej skočil do reči a jemne jej stisol ruku. Nechápavo na neho pozrela. „Otec niečo začal, ale nedopovedal.“ Ozvala sa Martina vedľa neho. „Nepovedala si nám, že je to... no... skrátka muž.“ Povedal jej otec ododverí. Martina nechápavo pozrela na matku, potom na otca a rýchlo sa vrhla do náručia svojho Juricu. Jej rodičia sa rozosmiali. „Zle si ma pochopila.“ Smial sa jej otec. „Myslel som to tak, že... no, tvoji doterajší priatelia, boli všetci, nezrelí chlapci a Jurica je muž.“ Martine sa uvolnila tvár, ale Juricu sa nepúšťala. . Ruky mala pevne ovinuté okolo jeho krku a on ju držal v náručí, nežne a s láskou, ako vždy. Jej rodičia sa na nich dívali a uvedomili si, ako veľmi sa tí dvaja ľúbia. „Už ho konečne pusti, veď ho zadusíš! “ Smiala sa jej mama a otočila sa k manželovi. „Oboch si ich vystrašil. Poď, nechajme ich, nech sa spamätajú! “ Vošla do kuchyne a jej manžel išiel za ňou. Jurica ju upokojoval vo svojom náručí a nežne ju pritom bozkával. Keď sa konečne upokojila, usmiala sa a vymanila sa mu z rúk. „Už je dobre, poď, ideme za nimi! “ Chytila ho za ruku a viedla ho do kuchyne za rodičmi.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mariamagdalena
16. 8.augusta 2009 08:10
Toto sa skonci svadbou stavim sa
Napíš svoj komentár