Ako som si chcel kúpiť arašidy v čokoláde ...

Pezinok. Mesto, ktoré okrem dobrého vína azda najviac preslávila inšitúcia, kam zatvárajú tých, čo si radi bezducho brnkajú po pere. Mám, ale pocit, že väčšinu z nich pustili von práve na sviatky – nech si trochu zabujačia – a pre istotu ich tuším rovno posadili za volant. Teda, tak mi to pripadalo, pretože nám cesta z výpadovky do centra ( pre tých, čo ani netušia o čom hovorím je to asi kilák ) trvala skoro 10 minut. A z podobnej sorty je aj jedna stará pani, ktorá hrá ústrednú postavu v mojom dnešnom príbehu.

S kolegami máme taký rituál, že pracovný týždeň zvykneme ukončiť na obede v jednom nemenovanom ázijskom bistre. Je to taká príjemná bodka za celým týždňom, aj keď po obede sa samozrejme vraciame do práce, väčšina mi zrejme dá za pravdu, že v piatok poobede sa vo váčšine firiem, už neoficiálne nepracuje …

Dnes ten obed, ale za veľa nestál. Možno je to marketingový ťah a vedúci sa spolieha na to, že sú ľudia po víkende oddýchnutí a nikomu sa v ponedelok veľmi hádať nechce. Dodrbané obedné menu, však bolo nič oproti tomu, čo na mňa čakalo vonku.

Ešte v práci ma kolegynka poprosila, či by som jej nedoniesol arašidy v čokoláde ( predávajú ich hneď vedľa toho bistra ) a priznávam, ja osobne som sa tiež necítil úplne najedený. Tak som sa tam teda plný očakávania vybral.

Hneď po vstupe do obchodíku som pocítil niečo ako obavu. Stáli tam dve babky ( z toho jedna bola predavačka ) a debatovali … čo ma ale naozaj zarazilo bol fakt, že pani už tam zjavne neakú dobu pobudla, pretože na stole už ležala slušná kôpka sáčkov naplnených rôznymi druhmi sušeného ovocia a orieškov. Tých sáčkov tam bolo od oka pätnásť. Nadýchol som sa a rozhodol počkať.

Tá ježibaba si práve uvedomila, že arašidy delíme na solené a nesolené a zrejme si aj povedala, že to musí vyskúšať. Pretože o chvíľu už jej predavačka do sáčka odsýpala dvadsať z tých a desať z tých ( dekagramov samozrejme ). Predavačka jej pri oboch dohodila ( a naúčtovala ) o tri deka viac, ale to stará nemohla ani tušiť, keďže sa práve plne sústredila na identifikáciu manga s papájou. Obchodné umenie predavačky však musím vyzdvihnúť, keď už hrozilo, že jeden zo zákazníkov ( ja ) zrejme čoskoro odíde, tak aspoň ošklbe tú starú ropuchu !

Keď si stará uvedomila, že v jej naozaj bohatej vianočnej nádielke ešte chýbajú para orechy a študentská zmes, začlo svitať na lepšie časy. Vtedy som si uvedomil, že zvuk, ktorý vydá registračná pokladňa, keď tlačí blok dokáže zalahodiť v ušiach.

A účet ? Schválne si teraz skúste tipnúť. Poradím vám, že priemerná cena 100 gramov sušeného ovocia je 20 SKK = 0,66 €

... tá stará zacvakala – 640 SKK = 21,24 €. Teda mala zacvakať, zrejme sa jej málilo, pretože skôr ako som si stihol vypýtať, podotkla, že ešte vezme z tých para orechov ďalších dvadsať deka. Hlavne, že sa dôchodci na Slovensku majú zle a sťažujú sa na dôchodky !

To, že si stará stihla vybaviť asi minutový telefonát bola už len čerešnička na torte. Namosúrený som sa chytil a odišiel. Zretelne som, ale počul, že jej (ne)prirodzený výber pokračuje.

Keď som sa vrátil do bistra kolegovia akurát odchádzali, tak som to ešte skúsil risknúť. Márne, tá stará baba tam bola stále. Možno je tam doteraz a stále rieši dilemu, či si dať banány v jogurte, alebo v čokoláde.

A možno niekto dokončil, čo som ja nedokázal ja a tú starú knedlu skántril. Ak sa tak stalo buď mu súd milostivý a prisúď to zabitiu v afekte. Možno sa s ním potom na sviatky v Pezinku stretnem a budeme spolu rozímať akí sú k sebe ľudia na sviatky milší.

 Je to možné?

3 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu