na ramenách sa usádzajú drobné kvapky
„Nikdy nenájdete to, čo hľadáte...“
Spomínal na slová zomierajúcej
ženy v náručí a slzách
padlej, milujúcej,
objímajúcej jeho štíhlu postavu
videl v jej očiach zhasínať
iskru života ktorá ukončila jeho častú predstavu
vo chvíli kedy v ňom niečo začalo zomierať
Na sebe stále cítil jej krv
obzeral si dlane
nevedel čo má spraviť prv,
tasiť zbraň a či zastaviť kvapky tak slané??
Prešiel cez cestu, otvoril dvere
schody pod každým krokom praskali
kráčal rýchlo po boku zomierajúcej viere
nebol si istý či priateľmi byť prestali,
nebol, nevedel či
došli na koniec alebo pred koncom zastali
len jediným výstrelom sa všetko skončí??
Vtrhol do malej izby
nečakal lebo sa bál
že stratí odvahu
odrazu tvárou tvár stál,
v ruke zbraň
pred niekým koho celý život poznal
„Prosím, jej detstvo chráň“
Povedal muž s dievčatkom v náručí
dievčatko návštevu pozdravilo
„Dovoľ jej nech šťastie spozná, nech sa naučí...“
Chcel sa rozlúčiť, až potom nech umlčí ho
„Navždy“
Riekol zmierený muž,
pevne stískal dievčatko na podlahe kľačúci
muž, čo sa nebojí smrti
ale pri strate milovaných plačúci
Dievčatko čakalo pred dverami
„Miloval si ju, viem...“
Vyslovil kľačúci muž s roztrasenými perami
„Vstaň!!“ zvýšil hlas, „Tento čin neľutujem!!“
Zbraň zvieral pevne v chladnej dlani
„Už to sprav,“ vstal zo zeme „Čo ti v tom bráni??“
„Bola to nehoda, vieš to, bol si tam“
Muž so zbraňou mlčal
„Bez nej sa cítim sám!!“
Nadýchol sa a zakričal
vystrašené dievčatko sa postavilo do dverí
uvidelo zbraň pred otcovou tvárou
„Postaraj sa o ňu, si jediný komu verí...“
Muž so zbraňou klesol s hlavou,
natiahnutú ruku stiahol k telu
„Nechcem náš život zhrnúť do jediného výstrelu...“
Povedal
„Viem že si nechcel, bola to nehoda“
„Stmelila nás krádež jablka, spomínaš??“
Muž so zbraňou prikývol „Neverím že to bola náhoda“
„Prečo pohľadom uhýbaš??“
Otec dievčatka položil ruku na mokré rameno priateľa
„Vypadni, strať sa!!“
Nakázal strelec
„Domov, domov vráť sa!!“
„Máš dcérku, ja už len teba a nechcem ťa stratiť“
Povedal muž so zbraňou
„Mám ťa rád, ale obaja sa nemôžeme vrátiť...“
Našli by ich
„Aspoň viem, že sa naše priateľstvo nekončí“
Otec dievčatka sa nedokázal usmiať
„Si to ty, čo z nás dvoch čiaru nemožného prekročí...“
Neobjali sa,
z ovocnej misky na stole
vzali zelené jablko, a po schodoch zišli dole
„A čo bude s tebou?? Šéf to zistí“
„Vtedy už budeš preč...“
„A nech ti ani nenapadne odosielať sem listy!!“
Vedel že si to odnesie, vedel, že stratí reč...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár