prekričal aj krik z bolesti
sníval som že prekročím ten prah,
prah dverí do neznámej miestnosti,
ktorá mi tvorila zábrany toľké roky
a zdalo sa to ako večnosť...
steny ktoré obmedzovali moje kroky,
všetky...
nevidel som inú, nie, už nedokážem vidieť inú možnosť,
dnes už nie... dnes moje kroky nepripomínajú nežnosť,
už nie... dnes už nie...
skôr chôdzu po rozžeravených uhlíkov
a nikto nepočuje krik z okolitých lesov,
nie, nikto... akoby zostal človek sám...
akoby stojím na mieste aj keď stí krát padám...
do známych stien,
stien plných neznámych mien,
mien prinášajúcich série zmien,
zmien desivých ako chladný tieň,
tieň na ktorom jeho koniec nedočiahnem,
čo je to za silu?? Za silu ktorá dokázala zbúrať malú prázdnu sieň,
koniec opatrne doznieva, doznieva ako posledná pieseň...
Ten ľudský strach bráni myslieť
a svetlé kúty v miestnosti vidieť
akoby svetlo lámp pohltila hustá tma
kde?? Kde zostalo svetlo v každom z nás??
Nepočujem žiaden, žiaden iný hlas,
len ten môj... len moje naivne slová,
nezdá sa mi správne len stáť a hľadať na sebe prvý sivý vlas,
nie... Treba vstať, vstať a risknúť mať rád,
pre ten malicherný pocit, pocit slepého bezpečia bojovať
znovu, znovu začať úprimne hľadieť do očí,
vidieť iskru a večný plameň z nej rozfúkať... znovu začať milovať!!
Vlastný strach z nás robí slepcov
nehľadíme už ani do svojich sŕdc, myšlienok
robí z nás večne topiacich plavcov
uprostred mora sĺz zhasol ich plamienok
búchanie otvorenou dlaňou o hladinu vody,
opakovať s nohami ten istý unavujúci pohyb,
a čakať na dážď nech zvlhnú popraskané pôdy,
zomrieť strachom pozrieť do svojho vnútra je častá, o tom niet pochýb...
Čakám aj keď čakanie ma ubíja,
čakám, čakám aj keď to často zabíja
myseľ, srdce, ten cit ktorý chránim,
a keď ho vidím zhasínať
lásku, ten pocit na bojovom poli bránim,
i z posledných síl, ranený, na kolenách,
oplatí sa pre pokoj v duši zomierať??
Kde, kde je východ?? Aj keď neviem či ho skutočne chcem...
Kde, kde je šťastie?? Ďaleko, možno... ale príde a ja to viem,
viem a čakám, čakám naň lebo čakať smiem!!
Kde zmizli všetky tie pohľady??
Chýbajú mi ľudia s ich ľudskými vlastnosťami
Chýbajú mi deti ktoré chceli byť deťmi,
a dospelí ktorí neutekajú od rodín lebo si uvedomovali aký majú dar, šťastie,
chýba mi minulosť ale budúcnosť sa nevráti, tá ďalej nezastaviteľne do výšin rastie
no my za ňou nestíhame...
a len málo toho si jeden skutočne uvedomí...
...akoby stojím na mieste aj keď stí krát padám...
do známych stien,
stien plných neznámych mien,
mien prinášajúcich série zmien,
zmien desivých ako chladný tieň,
tieň na ktorom jeho koniec nedočiahnem,
čo je to za silu?? Za silu ktorá dokázala zbúrať malú prázdnu sieň,
koniec opatrne doznieva, doznieva ako posledná pieseň...
A mne chýba v ľuďoch tá večná iskra,
láska...
ach, ten ľudský naivný strach...
ten strach čo mení nás v prach...
...Stále čakám lebo naozaj verím,
že nie je koniec šťastných dní.
Dnes ešte nie...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár