(Je to len prvá časť jedného deja ktorý píšem. Je to už dlho kedy som naposledy písal príbeh a tak... neviem či sa to niekomu bude páčiť... tí, ktorí si už prečítali niečo odo mňa isto vedia, že nie som najlepší spisovateľ... a aj ked si nikto nenájde časť prečítať si to, cítim potrebu sa s prvou časťou podeliť. Ale ak náhodou sa nájde aspoň jeden ktorý si to prečíta... tak táto veta je už len pre neho, lebo chcem toho dotyčného požiadať, aby mi dal vedieť či mám pridať aj ďalšie časti alebo radšej nie... tak či onak, dakujem už len za to, že ste si prečítali úvod.)


"Pane!!"
"Kam sa tak ponáhľate, Peter??"
"Už klopú."
Rozbehnú sa cez dlhý tunel v ktorom je cítiš pleseň od vlhkého vzduchu. "Otvorte!!" Skríkol veliteľ mužovi pred dverami.
"Prišli skôr." Povedal strážca dverí.
"Viem." Na chvíľu sa zamyslel. V predstavách ho vyrušil tlstý muž, ktorý ledva prešiel cez úzke dvere z plechu.
"Máte útulnú čatu." Chválil Tlsťoch. Za ním sa vliekol ďalší muž a bruneta s krátkymi vlasmi, ktoré nemala zarovno ostrihané ale končili jej nad plecami. "Som rád, že Vás opäť vidím." Dvorí sa Peter brunetke. Ona len okolo neho prešla akoby bol vzduch. Telo držala vzpriamene, prsia tlačila dopredu a bradu vysúvala vyššie. Mala priamu a sebavedomú chôdzu ale niekomu pripadala veľmi okatá a namyslená.
Veliteľ previedol Tlsťocha cez malú komoru do ktorej stúpil hneď po prechode prahom na dverách, do väčšej a útulnejšej obývacej miestnosti. Posadili sa na staré kreslá z ktorých vytŕčalo kúsok vaty. "Máte tu aj biliard!!" Potešil sa Tlsťoch. "Aj terč na šípky, pane." Chvastal sa veliteľ.
"Tak si zahrajeme, nie??"
"Rád by som Vám vyhovel, ale chýbajú nám šípky."
"To je škoda."
"Ale robíme na tom, aby sme si čím skôr zahádzali. Zohnať šípky na terč nie je jednoduché na mieste kde žijeme."
"Tak to Vás poteším, Mallie!!" Zvýšil hlas na veliteľa. Ten len mlčky čakal, kým Tlsťoch dopovie svoju myšlienku. "Doktor Rawai dokončil prvé kusy oblekov."
"Vážne??" Prekvapil sa.
"Testovali sme ich všetkým možným hrozbám z vonku o ktorých vieme. Na povrchu obstoja!! Sú stopercentne bezpečne ba dokonca i pohodlné!!"
"Tak to je skvelá správa!!"
"Navštívil som Vás, lebo verím, že to vonku zvládnete."
"Prosím??" Nechápal.
"Svojich tam poslať nemôžem. Sme na výprave. Dostali sme echo na skrýšu Metalmagov."
"Pri všetkej úcte Pane, čo s tým máme my??"
"Potrebujeme urýchlene informácie o svete nad nami." Tlsťach z aktovky položenej vedľa jeho nôh vytiahol malú videokameru.
"Ľudstvo Vám bude zaviazane. Vám i vašim mužom. Budete hrdinovia."
"Je to priveľmi nebezpečne." Odpovedá veliteľ.
"Áno. Áno, je. Lenže nanešťastie to zostalo vo Vašich rukách. Vy to zvládnete." Tlsťoch sa postavil a podal veliteľovi ruku. Veliteľ ho vyprevádza späť cez malú komoru pri dvere. Peter stojí opretý o studenú stenu čaty, stavby, ktorá im poskytuje aspoň trocha bezpečia. Je to stavba len zo štyroch základných stien s trochou placu na prístavbu, z ktorej vznikla obývacia miestnosť a dlhý tunel do zabezpečeného muničného skladu. Neustále brunetku hypnotizoval pohľadom ale tá sa ani neotočila. Rozprávala sa s mužom ktorý prišiel s nimi otočená Petrovi chrbtom. Peter sa postavil do pozoru akonáhle do komory vstúpil veliteľ.
"Spravíme čo bude v našich silách." Neustále uisťoval Tlsťocha.
"Ale ponáhľajte sa."
Veliteľ prikývol. "Budem čakať hlásenie." Povedal Tlsťoch a odišiel aj s ľuďmi, ktorých so sebou priviedol. Plechové dvere sa za nimi zatvorili.

"Načo prišiel??" Spýtal sa strážca dverí.
"Kde je Derren??"
"Asi u mami. Prečo??"
"Odkážte mu, že ho potrebujem a zožeňte ostatných. Rýchlo!!" Prikázal ráznym hlasom a odišiel do obývacej miestnosti v ktorej sa zatvoril.
"Čo sa stalo??" Nechápal Peter.
"Neviem ale máme úlohu."
"Zoženiem Raya, Pierca a Beth." Ponúkol sa muž pri dverách, Willson. Peter šiel navštíviť Derrenovú rodnú čatu. Nenarodil sa v umelo vytvorených podzemných chodbách ani v čatách. Všetci sa narodili vo svete ktorý každý starší veľmi dobre pozná a so slzami v očiach naň spomína. Mladšia generácia sa o ňom len učí v školách a sníva.
Vzal si hrubšiu bundu a vyšiel von z čaty. Kráčal cez mizerne osvetlenú chodbu. Zápach hnoja mu vyrážal dych. "Čo to ku*va je??"
Chodba sa rezala do ostrého uhlu a delila na dve chodbičky. Peter prešiel do druhej a pokračoval na západ. Zápach sa strácal a pľúca sa mu zdali ľahšie. Zastavil pred oranžovými dverami. Farba bola poškriabaná a opadaná. Ani nestihol zaklopať a dvere sa otvorili. Stál v nich Derren. "Ani nemysli na to že na tieto dvere zakopeš." Vyhrážal sa.
"Potrebuje Vás Mallie."
"Dnes nechcem byť rušený!!"
"Ale, pane, potrebuje Vás."
"Biliard si zahrajeme aj zajtra."
"Nemyslím, že mu ide o tom. Zvýšil hlas. Kázal aby sme Vás našli a zatvoril sa v obývacej miestnosti."
"Minulý týždeň som celý strávil pri skládke odpadu lebo ich okupovali Metalmagiovia!! Skoro som prišiel o čuchový zmysel."
"Videli ste jedného z nich??"
"Nie. Asi si ma všimli a nakoniec odišli. Ale skoro som ich dostal!!"
"Sami ste sa rozhodli že tam budete strážiť. Nikto Vám to nekázal. Boli ste ako posadnutý."
"A stále som. Tí pankharti si myslia, že budú okrádať nevinných a bezbranných??"
"Som si vedomí, že Metalmagovia sú hrozba a pliaga spoločnosti, ale to nie je náš boj."
"Ohrozovali moju matku a sestru v ich vlastnej čate!! Vzali im všetok jedlo a čo som robil ja?? Hral som s Malliem biliard lebo sa cítil zle a potreboval spoločnosť. Mal som byť s rodinou!! Sakra, chcem tak moc keď túžim byť aspoň deň s matkou??"
"A sestrou." Doplnil ho.
"Becca sa vráti zo školy až o šiestej..." Povedal sklamane. "Počkaj. Nie, že vstúpiš do čaty. Rozlúčim sa." Dvere nechal pootvorené.
"Mám ťa rád mami. Aj Beccu. Pozdrav ju odo mňa a netúlajte sa moc po chodbách. Sú nebezpečne. Neodpustil by som si keby sa vám niečo stalo. Prosím, dajte si na seba pozor. Keď sa vrátim, vy už asi budete spať. Mrzí ma to..." Peter počul celý rozhovor a nebolo to náhodou. Kúsok pootvoril dvere aby ho počul jasnejšie. Derren ich otvoril úplne a všimol si, ako Peter hľadí do zeme.
"Počúval si??"
"Nie!!"
Derren zaznamenal výraznú zmenu v Petrovom hlase ale mlčal.
"Myslíš, že zase trpí depresiami??" Spýtal sa Peter popri chôdzi. "Nevieš alebo si nie si istý??" Naďalej otravoval Peter, ale Derren nereagoval.
"Mlčíš?? Fajn. Niekedy si myslím, že by som to tiež mal skúsiť. Nie je dobre keď stále táram. Niekoho by to mohlo otravovať."
Derren stále mlčal. "Ak by som ti liezol na nervy tak povedz." Provokoval Peter. "Keď som šiel ku Vám, cítim som tu hrozný zápach. Zase povolila vrstva hliny a unikajú sem výpary zo skládky??" Peter pozrel na Derrena. "Chceš ma udrieť, že??" Spýtal sa so stíšeným hlasom.

Derren prešiel v tichosti celú cestu až do ich čaty. Silno zabúchal na plechové dvere. Otvoril im Willson. "Kde je??" Spýtal sa Derren. "Stále v miestnosti."
Derren pomaly otváral dvere do obývacej miestnosti. Mallie sedel v kresle v ktorom predtým sedel Tlsťoch. V ruke držal videokameru a na stole bola otvorená fľaša červeného vína.
"Zase sa ti zjavila v sne??" Pýtal sa Mallieho.
"Bol tu Tlsťoch." Jazyk sa mu vôbec neplietol aj napriek skoro do dna prázdnej fľaše vína. Hlas ma roztrasený a tichý, ale slová zodpovedne vyberal.
"A priniesol ti kameru??" Zasmial sa Derren.
"Raway dokončil prvé obleky. Už ich aj testovali na všetko, o čom vieme, že sa môže nachádzať nad nami."
"Presne. Môže sa to nachádzať, ale nemusí a môže to byť ešte horšie. Nevieme. Nikto to nevie. Nikto nemá predstavu ako sa ten vírus za tie roky vyvinul. Svet ktorý poznáme už neexistuje a mám strach, že ho ani ľudské oko nespozná keď ho po toľkých rokov uvidí."
"Viem. Aj Tlsťoch vie, že to bude nebezpečné, ale..."
"Ale...??" Vydesene pozerá na Mallieho.
"Obleky by už mali byť na ceste k nám."
"Prečo tam nepošle svojich mužov??"
"Metalmagovia..." Stručne odpovedal.
"O tých bastardov sa postarám aj osobne a on nech si ide hore!!" Zvýšil hlas.
"Dobre vieš, že Tlsťochovi sa nemôžme postaviť. Nikto nemá zbraní koľko on, nikto nemá toľko mužov, nikto. Vytvoril najmocnejšiu skupinu ktorú poznám. Aj Metalmagovia by boli všetci mŕtvi keby nemali talent na skrývanie."
Z poličky na stene si Derren vzal plytký priesvitný pohár na minerálku. Nalial si posledné kvapky vína a drží ho vo vystretej ruke pred Malliem. Millie chytí svoj nedopitý pohár, vstane z kresla a priloží poháre k sebe. Po dotyku vydajú zvuk ako by niekto hodil malý kamienok do skla, a pripijú si na návrat.

Trochu sa pootvoria dvere. "Smieme vojsť??" Spýtal sa Willson. Po udelení dovolenia všetci, okrem Pierca vstúpili do miestnosti.
"Čo sa stalo??" Spýtala sa Beth. Mala mužský, hrubý hlas od dlhého fajčenia.
"Bože, Beth. Zase si bola vo fajčiarskej?? Ťahá z teba samá cigareta." Ozval sa Derren.
"Aspoň viem čo ma zabije." Bránila sa.
"Tým si už nikto nemôže byť istý..." Preriekol sa.
"Ako to??" Zmeravela.
"Už hovorte!!" Povedal Willson.
"Tlsťoch mi zveril túto kameru. Máme zaznamenať všetko, všetky zaujímavosti od svete." Vysvetlil Mallie.
"O svete??" Do rozhovoru sa zapojil aj Peter.
"O svete nad nami..."
Nastala chvíľa ticha. Chvíľa pravdy. Mallie so strachom v očiach čakal na reakcia skupiny. "Ale..." Vyslovil Peter a po nadýchnutí pokračoval "To je skvelé!!" Žiaril radosťou. Malliemu odpadol jeden z kameňom ktoré ho ťažili na srdci.
"Skvelé??" Spýtala sa Beth.
"Konečne ho znova uvidím!! Zaspomíname. Bude to nádherne!!"
Beth sa otočila na Mallieho. "Pane, je to ako krok do prázdna. Pôjdeme a nevieme kam. Kde sa dostaneme?? Vyvinula sa nová rasa ktorá si vytvorila imunitu od vírusu?? Boli sme nahradení alebo sa z miest stali pralesy??"
"Všetci máme množstvo otázok a buďme k sebe úprimní. Prečo by si mali akurát tie tvoje zaslúžiť predstavu o odpovedi?? Každý na svoju otázku nájde odpoveď sám. Zbytočne nimi budete zaťažovať Mallieho, on vám neodpovie lebo vie toľko čo aj my. Vie si len spomínať aké to bolo..." Povedal Derren so zvýšeným hlasom.
"Všetci nie..." Povedal Mallie.
"Ako to myslíš, že všetci nie??" Spýtal sa Willson.
"Peter zostane v čate. Musí ju chrániť pred možným útokom Metalmagov."
"Čo!! Nie!! Pôjdem s vami!!" Kričí Peter. "Nenechám vás tam samých!!"
"Už som povedal. Peter, prosím, rešpektuj to. Si ešte mladý. Bol si dieťa keď sa svet sťahoval do podzemia. Pochybujem o tom, že si niečo zo starého sveta pamätáš. Tak strašne ten svet chceš spoznať, že si uveril vlastným výtvorom fantázii o svete a tak často si na to myslel, že dnes už nedokážeš rozlíšiť či je to z tvojej fantázii alebo spomienka... Si proste mladý a neohrozím ťa len preto, lebo si zvedavý. Aj tvoj čas príde, nehovorím že nie. Ale musíš si počkať. Nemrzí ma to lebo viem, že je to len pre tvoje dobro."
"Ale neviete čo všetko sa môže stať..." Zamrmlal Peter.
"To... toto, to, jjje, je pravvvda. Nevieme!!" Prehovoril Ray. Trpel vážnou rečovou poruchou z akejsi traumy z detstva. Nehovoril moc lebo sa hanbil samého seba a nikdy neprezradil čo sa mu stalo.

Zaznel buchot na plechové dvere. Mallie to započul ako prvý a rozbehol sa otvoriť. Pred dverami stál muž a brunetka z ktorej Peter nevedel odvrátiť zrak. Podali Malliemu a Petrovi, ktorí stáli pred dverami obleky zabalené do priesvitnej fólie.
"Vyzerajú ako pršiplášte..." Zamrmlal Peter.
"Možno bude pršať." Zasmiala sa brunetka. Mallie musel podpísať papier, že obleky prevzal. "O chvíľu by malo hore vychádzať slnko." Povedal Peter. "Mali by ste isť..."
"Kde je Pierce??" Spýtal sa Mallie.
"Nevedel som ho nájsť. Nikto o ňom nepočul, ani ho nikto nevidel." Odpovedal Willson. "Zrejme nerátal, že nám umožnia mať tú česť byť prví ľudia, ktorí vkročia na zemský povrch a je zas niekde ožratý bez toho aby mal tušenie, že vôbec existuje."
"Nemôžme na neho čakať."
Navliekli na seba obleky ako pršiplášte ktoré pokrývali celé telo od nôh po celú tvár. "Kyslík sa cez toto okysličuje." Povedal muž, ktorý prišiel s brunetkou a ukázal na malý otvor na pokrytí tváre. Na nohy si museli obliecť ťažké topánky. "Chvíľu potrvá kým sa naučím chodiť. Zase..." Willson sršal humorom. Zo skladu si každý vzal jeden samopal, ktorý im visel na chrbte alebo ramene a povinne aj jednu malú zbraň do plastového púzdra. Púzdra z kože boli nekompromisne zakázané, lebo sa doktor Raway domnieval, že vírus môže prenášať aj mŕtva časť tela.
Brunetka s hrdou chôdzou a partnerom po boku, previedla Mallieho a skupinu cez najosvetlenejší tunel. Na jeho konci bol železný rebrík po ktorom mali vyjsť na povrch. Navrchu bol betón so železným a hrubým poklopom. "Máte približne štyridsať sekúnd. Ak dovtedy nebude poklop znova bezpečne uzavretý, tak ohrozíte každého kto s nami zdieľa tieto chodby. Ešte nejaké otázky??" Pre bezpečnosť brunetka vyslovila vopred naučený text. "Hej." ozval sa Derren. "Stihol by som ešte navštíviť mamu?? Za chvíľu som späť. Len som jej povedal, že sa vrátim."
"Nie. Nestihneš. Choďte už!!" Skríkla brunetka.
"Ešte jedna maličkosť. Pri vychádzaní z tunela majte zatvorene oči. Otvorte ich aby po krátkom čase." Varoval muž vedľa brunetky.
"Prečo??" Spýtal sa vystrašený Ray.
"Vaše telo je zvyknuté na väčšiu tmu. Nechceme riskovať že by niekto z vás dostal šok."
"Hore by malo teraz len vychádzať slnko."
"Preto som povedal, že je to maličkosť. Len pre istotu. Lebo práve tú nám nikto nedal, či sa deň a noc nezmenili."
"Alebo či nezanikli..." Povedala si brunetka popod nos. "Pardon." Povedala, keď si uvedomila, že to povedala nahlas.
Vyšli po rebríku a na samom vrchu ich zastavil spomínaní poklop. Mallie, ktorí ich viedol, poklop bez veľkého rozmýšľania odsunul a rýchlo vyskočil na povrch zeme.
Po chvíli otvoril oči. Vládla tma, ktorá bola čim dlhšie tam stál tenšia a tenšia. Nad vysoké budovy vychádzalo slnko. Stavby boli zarastené zelenými rastlinami. Keď sa vrátil do reality, otočil sa za seba. Posledná Beth zatvárala poklop. Willson spravil pár krokov vzad. "Čo sa stalo??" Spýtal sa Mallie. "Na chvíľu som stratil rovnováhu. Nič. V pohode. Len sa mi zakrútila hlava."
"Peter mal pravdu. Je to nádherne." Povedala Beth.
"Nádherné iné..." Vyslovil Derren.
"Pozrite na stromy!!" Mallie na jeden ukázal otvorenou dlaňou. Koruny stromov tancovali. Akoby boli radi, že sa konečne vrátili ľudia. Listy na nich sa mihali a pár ich opadlo na zem. Vietor ich následne odvial preč.
"Tak poďme. Máme prácu." Šomral Mallie.
"Mám strašnú chuť vyzliecť si ten oblek a znovu pocítiť vietor na tvári!!" Tešil sa Willson. Ray pozrel na malú veveričku, ktorá si sadla uprostred cesty. "Krása..."

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár