Je tu stred týždňa.. viac menej. Začnem na rovinu, lebo sa mi nechce moc obkecávať aj keď nehovorím, ale píšem. Je zaujímavé čo dokáže ľudské vedomie.. podvedomie??
Čakanie na vlak. Veľmi nudná časť môjho dňa, Jedine vykúpenie nastáva vo chvíli kedy stretnem, uvidím či len začujem hlas ktorý veľmi dobre poznám, hlas, za ktorým sa oplatí otočiť a vedomie, že už nebudem sám.
Keď sa nič také neudeje, keď som odkázaný sám na seba, zapájam do hry ktorú ľudia nazývajú Deň. Cca dva týždne dozadu ma začala fascinovať myseľ, myslenie, vedomie či opak, podvedomie. Je to fascinujúce!! Šibe mi?? Nakopali by ste ma?? Kladiete si túto otázku?? Pravda je fakt v odpovedi "Áno, nakopali". Verím tomu.
Sedím na lavičke, chrbtom otočený ku odstaveným vlakom a čelom ku čakacej budove. Vľavo odo mňa bol predražený bufet na ktorý často nadávam a vravím si, že by mi muselo poriadne šibať aby som si odtiaľ niečo kúpil. A?? Neraz, keď som bol po škole hladný... zastavil som sa pri ňom a kúpil.
Oproti bol vchod do čakárne a napravo od neho ďalšie lavičky. Perón bol pomerne plný na to, koľko bolo hodín. Za mnou sa ozýval zvuk motorov, buchot kladív udierajúcich do bŕzd vlaku aby skontrolovali či všetko šľape ako má.
Konečne sa dostávam k dôležitým informáciám. Okrem motorov sa všade na vôkol ozývali hlasy zmätených cestujúcich. Samé otázky "Ktorý vlak?? Kde?? Kedy odchádza??" ale nikoho som nepočul povedať "Neviem, spýtam sa". Nie je hanba sa opýtať keď nevieme.
Netrvalo dlho a okolo mňa sa zhromaždila početná neusporiadaná fronta ľudí. Do ktorého vlaku?? Nikto nevedel. Mali dve možnosti. O takom čase tam stáli dva neoznačené vlaky a jeden nákladný. Hej.. tri možnosti, ale kto by šiel do nákladného?? Okrem debila ako som ja..
O čom je tento blog, vstup či ako to nazvať?? O davovej psychóze. Sily väčšiny. O ovplyvnených ľudí. Každý sa staral o svoje veci, bavil sa, rozprával poprípade nadával na zmätok. Nikto alebo aspoň málokto si uvedomil, že vyhlasovali ktorý vlak ide kam. Postavil som sa, pretlačil cez ľudí a vykročil na môj vlak. Druhý rok naň chodím tak som presne vedel ktorý to je. Mňa nasledovali ďalší. Nevedeli kam idú ani do ktorého vlaku ale proste videli, že sa doň dalo nastúpiť a hlavne, že niekto ide popredu, tak šli ostatní. Ako ovce či kačice. Ľudia potrebujú vodcu?? Zamyslime sa. Je naozaj ťažké spraviť prvý krok.
Ak ste si toto prečítali.. ďakujem. Práve ste boli ochotný zabiť 8 minút vášho drahocenného času. Ak sa tak stalo veľmi ste mi pomohli v pozorovaní a prosím, napíšte koľkí ste sa dostali až sem. Ďakujem.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár