chcela niekoho koho by mohla mať
milovať, lebo celý svet v mysli preklínam
to si opakovala, a zmohla sa na pár kliknutí ktoré mohla dať
videla jeho fotku ktorú si hodina čo hodina zväčšovala
a premýšľala či pritlačiť to tlačidlo a či radšej nie,
nevedela sa rozhodnúť ale risknúť to asi potrebovala,
už nerozmýšľala a odoslala mu žiadosť na priateľstvo, nech to akokoľvek znie
krásne dievča, mala šestnásť a cítila sa zúfalá, chcela niekoho
a dôverovala reklamám, osobám a ich fotkám, dôverovala lebo nič iné nechcela
len žiť pre niekoho kto by žil pre ňu, no nevidela okolo seba nikoho
písmená tvoria vety a tie myšlienky, predstavy ktoré si píšu spolu od včera.
Začali premýšľať o stretnutí a to netrvalo dlhšie než pol dňa
pol dňa strávených v tmavej miestnosti osvetlenej svetlom z laptopu
usmievala sa i keď cítila že sa uzatvára malý otvor vysoko nad ňou, chladná je jej studňa
a nedokáže sa vyšplhať až hore, cíti neodmysliteľnú a bolestivú prázdnotu,
únavu a žiaľ, no i radosť lebo ten chalan vyzeral byť naozaj milý a krásny
najskôr stretnutia na preplnenej ulici, a neskôr dotyky i bozky v slepej uličke
od prvého pohľadu do očí prešli už roky, roky šťastia no začali sa cítiť prázdni
chalan obráti sa k jeho trochu zmenenej ale už plnoletej mamičke
snažili sa vychovávať dieťa a ona nechala školu školou
v malom prívese nákladného vozidla v ktorom pracoval, no večer trávil s inou
jedno ráno ju našiel odchádzať s malou na ruke, prosil ju, ale ona neustúpčivo "Dnes si bol s ktorou??"
Vracia sa k rodičom?? Možno, neviem, ale takto si život nepredstavovala, chcela byť len šťastnou ženou.
Toto bol len príbeh o priateľov ktorí dôverovali reklamám a knihe mnohých tvári
kde je to šťastie v nešťastí?? Kam sa podela dôvera pohľadu do očí??
Už netuším kam zmizli zdvorilé gestá, otváranie dverí, ďakujem sa tiež vraví...
Lásku buď zhodíme alebo radšej sama z útesu skočí...
Tak kam to zmizlo?? Kam sa podela slušnosť bez toho aby sme čakali, že sa nám dané gesto hneď vráti
A úsmev, ten kam zmizol?? Skrýva sa v smajloch?? Ten nám spôsobí naozaj úprimnú radosť...
Už nedokážeme usmiať bez toho aby sme dúfali len v spoločnú noc?? A ráno opäť sám...
Ako hlupáci len utekáme namiesto toho aby sme dávali prednosť
aj keď som sám lebo nie som samoľúbi závislák na knihe tvári, som hrdý že som kto som a to prisahám.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár