Som vám vďačný

11. Januára tohto roku boli dva roky čo som napísal prvú Chvíľku predstavivosti, a priznám sa, že si spomínam na ten večer. Priebehu stotiny som si predstavil aké by bolo úžasné keby sa to niekomu páčilo ale onedlho predstavu preťala myšlienka, že ako väčšina toho čo som napísal, aj tento pokus zostane odignorovaný... Tým pocitom som šiel spať. Na druhý deň som zistil, že sa to naozaj niekomu páčilo!! Cítil som vtedy neopísateľnú radosť, ktorú od toho dňa prežívam vždy keď sa vám niečo páči. Počas roka som napísal ešte dve Chvíľky predstavivosti, a potom som prestal. Ale ubehli dva roky. Dva pre mňa neuveriteľne roky. Stalo sa veľa a čakal som toho veľa, ale nikdy som si nemyslel, že ja budem niekedy niečo písať. Sám som zo seba prekvapený. Ale to čo cítim je hlavne šťastie. Šťastie z písania ktoré sa niekoľkonásobne zvýši keď sa vám to aj páči. Ďalšia moja teatrálna chvíľa... Posledné dni sa u mňa vyskytujú často.... Lenže sú to už dva roky. Dva roky od prvej Chvíľky predstavivosti. Presne v ten deň, 11. Januára som symbolicky napísal Chvíľka predstavivosti IV. A som strašne rád, že sa vám aspoň trochu páčila. Teda chcem tomu veriť!!

Tento text nebude o Chvíľke predstavivosti. Nie. Naopak. Bude o vás. Zas. Tento rok som vám už raz ďakoval, ale chcem to spraviť zas. Cítim neopísateľnú potrebu poďakovať. Prečo?? Lebo dnes je, ak sa nemýlim 14. Januára. 14. Januára 2015!! Dúfam že ma vedomie neklame, lebo nechcem toto písanie prerušovať aby som to skontroloval... Ale nepochybujem o tom, že neviete prečo je tento deň pre mňa výnimočný, a tieto riadky sú aj o tom. Sú to dva roky... Dva roky od toho dňa, čo mi úplne zmenil život. Život sa mi zmenil pre dva dôvody, ale ja spomeniem ten radostnejší. Dva roky dozadu a možno, ale ruku do ohňa za to nedám, no je to viac než pravdepodobne... Som napísal svoju prvú báseň. Už dva roky píšem básne. Vy ste sa v čítaní možno nedostali ani sem, lebo si uvedomujem, že je to nudný text. Ale hlavnou myšlienkou je vám poďakovať, a preto dúfam, že aspoň niekto číta aj tieto už pomaly záverečné riadky. Dva roky píšem básne a stále mám rovnaký silný pocit pri každom komentáre, či už kritike alebo, že sa vám to páčilo. Neuveriteľne dva roky ma napĺňate týmto pocitom. Dva roky!! A ja vám chcem len znova poďakovať. Za podporu, za všetko. Vy to necítite ako ja... Viem a chápem. A možno vám to je ľahostajne... To už nechám na vás. Ale... Ďakujem. Všetkým. Naozaj, ďakujem.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu