za desať rokov nenašiel jediný dôvod na úsmev, a to prisahám
špinavé tričko, gate zastrihnuté nad členkom
v tenkom kabáte túla sa ulicami a necíti sa byť človekom
vo veľkom meste ho ponižujú tváre ktoré už viac nevidel
pri pohľade na pomníky myslí na to, koľko tam leží pokojných tiel
kroky sa pohybujú do melódie smutného, pochmúrneho klavíru
tak sám, že spod mosta ho vyháňajú z ich revíru,
smútok v jeho duši už vysoko presiahol jeho mieru.
Starý, tenký kabát je rovnako dlhý ako chlapec
prosí ľudí, žiada Boha lebo cíti núdzu o chlebec
nežiada mešec, len zvyšky čo sa ľudia vyhadzujú, už nie len holub, odletel aj vrabec
sleduje deti, mami a ich otcov ako vešajú výzdoby na stromček
ticho pozerá do okien, vyruší ho v susedstve pri dverách zvonček
cez okno vidí dievčatko prebehnúť cez celú rozsvietenú obývačku
dievčatko otvorí dvere a pred domom vystíska zrejme starého otca a babičku
klavír, bicie, beat jeho srdca sa topí v slzách
popol z citov čo podpálil žiaľ a mráz spomaľuje prúd v jeho žilách.
Potrie si dlane o seba a priloží ich k perám
starý pán čo zvonil na zvonček ohlási ho ku dverám
podá mu misu jedla a povie, že by ho pozval dnu ale nie je dosť miesta
starček sa ospravedlňuje, chlapec mu vďačne skočí do reči, jeho srdca radosťou tlieska
podá mu ešte niečo zabalené v šatke, ale mal to otvoriť až neskôr
chlapec to rozbalil ako si starček želal, bol šťastný lebo zistil, že svet nie je len plný nestvor
v šatke bola kožená peňaženka a zopár drobných
nechápal prečo mal čakať, možno nerád počúva vďaku alebo ho mrzelo koľko ľudí je chudobných a skromných
v hlave mu znela neznáma melódia, bicie, klavír a saxofón
mesto sa krylo v nočnej prikrývke, ulice stíchli, no pri ceste zazvonil telefón
chlapec stál a váhal, nabral odvahu a slúchadlo si priložil k uchu
chvíľu počúval, na tvári mal úsmev i strach, akoby sa zrazu stratil vo svojom vnútornom hluku...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár