"Som v poriadku oci. " Ešte stále to znelo tak zvláštne. Ešte donedávna som považovala za svojho otca niekoho iného, nepravého. A aj napriek tomu mi netrvalo dlho kým som si zvykla na to, že mojím skutočným otcom je vlastne niekto úplne iný. Tak odlišný a hlavne ozajstný. Správal sa ku mne inak. Otcovsky.
"A čo?" V tom som svoj pohľad upriamila na Michala, ktorý ešte stále ležal bezhybne vedľa mňa.
"Mišo, vstaň! " jemne som pohýbala jeho rukou akoby bolo jeho telo krehké umelecké dielo, ktoré by sa mohlo prudkejším pohybom ľahko rozbiť.
"No tak! Vstávaj! Počuješ ma?" nereagoval, na žiadny z mojich dotykov nereagoval. Oči sa mi zrazu zaliali slzami. Dúfala som, že nie je neskoro. V hlave sa mi odohrávalo minimálne tisíc roznych scenárov, ktoré práve mohli nastať, ale na ten najhorši som nedokázala ani len pomyslieť. Nechcela som si ho predstaviť. Prisahala som, že diabol už nikomu neublížili. Že mu zabránim vziať mi niekoho ďaľšieho, tak ako mi vzal starkú.
"Patrícia? " ozvalo sa zdola z kuchyne.
"Mama! To je mamin hlas!" rozbehla som sa k dverám.
"Nie Paťa! Stoj!" schmatol ma okolo pása otec. "Je to pasca. "
"Oci. Nesmiem mu dovoliť, aby mame ublížil. "
"Ja viem. Ani ja nechcem, aby jej ublížil. Ale nechcem, aby ublížil tebe." stisol mi dlaň. Čas nám stále utekal. Vedela som, že ak diabol niečo chce, nebude na to čakať.
"Kde je denník? " spýtala som sa otca.
"Nechal som ho dole, na polici s knihami. Pojdem preň." už sa zdvíhal, že ide dolu, keď som ho zastavila. "Nie, oci. Diabol chce mňa a nie teba. Idem poň ja. Ty musíš dávať pozor na Michala." Otec na mňa nesúhlasne pozrel.
"Porazila som ho raz, porazím ho aj druhýkrát." Otec vedel, že nech chce urobiť čokoľvek, tak je to zbytočné. Diabol by ho zabil mávnutím ruky. Vstala som a postavila som sa k dverám.
"Buď opatrná. " Nedokázala som mu sľúbiť, že sa mi nič nestane. Sama som nevedela, čo bude ďalej.
"Budem."
Kráčala som pomaly po schodoch a snažila som sa pohľadom diabla nájsť. Cítila som ho, ale nevidela. Prešla som posledný schod. Pomalým krokom som prešla do obývačky nájsť denník. Bol rovno na polici s knihami, presne ako ho tam otec nechal. Načiahla som sa, aby som ho zobrala.
"Tak tu si." zrazu sa celá polica s knihami rozpadla a knihy popadali jedna cez druhú. Ostala som nehybne stáť. Cítila som ako niekto stojí priamo za mnou.
"Patrícia, Patrícia" diabol sa prechádzal tam a spať. "Nevieš, čo slušnosť káže?" Donútil moje telo otočiť sa priamo k nemu. Nech som sa akokoľvek bránila.
"Čo ťa doma neučili, že návšteve sa nepatrí byť otočený chrbtom?" priblížil sa bližšie ku mne.
"Čo si spravil s Michalom?" stisla som pasť.
"Ja? Prečo si myslíš, že som s ním práve ja niečo spravil." prešiel mi prstom po lícach. "Drahá Patrícia, to ty si s ním toto spravila. Uvaznila si ho vo svojom sne. "
"NIE! Klameš! " zrevala som mu rovno do tváre.
"Ako myslíš, Patrícia. Ako myslíš. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Ty vieš prečo som tu. Zapredaj mi svoju dušu!" jeho ruky obopínali moj krk. Boli také pevné, že stačilo jemné potlačenie a moj život by vyprchal ako para z vriacej vody. Pozerala som mu priamo do očí. Bola v nich nenávisť a obrovská túžba po víťazstve.
"Nikdy nedostaneš moju dušu! Nikdy! " napľula som mu rovno do tváre. Jeho sila rúk pridala na intenzite. Avšak viac nepotlačil. Chýbala ešte troška, mála troška jeho sily, aby ma zabil.
"Pusť ju! Inak vystrelím!"
"Oci nie!" Diabol ma vyhodil priamo do steny za mnou. Cítila som ako mi praskla kosť v rebrách a z nosa začala tiecť krv. Dopadla som priamo na rozbitú policu s knihami. Počula som výstrel a keď som zdvihla zrak uvidela som otca ako sa zvýja a snaží sa zastaviť krv, ktorá mu tiekla z brucha.
"Patrí...." chcel zavolať moje meno, keď mu dochádzal dych.
"NIE! OCI!!!" pozerala som na jeho bezvládne telo na krvavej dlážke.
"Tak Patrícia. Vidíš, čo ľuďom sposobuješ? Len... SMRŤ. Si nositeľka smrti! "
Moje sily sa strácali a ohodlanie zvíťaziť tiež. Ležala som na kope plnej kníh a sledovala som, ako zo mňa vyprchá život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár