Dnes sobota ako každá iná, možno je trošku iná. Zistil som že som konečne osobnosť, a to si fakt cením. Stretol som človeka na ktorého som aj zabudol, a som rád že sme sa pripomenuli. Konečne mám vo všetkom jasno, a zistil som že uhryznutie malého psa viac bolí ako uhryznutie veľkého. Ako vravím obyčajná sobota.
Všetko sa začalo jedno sobotné ráno, pre nechápavých pripomínam : to dnešné. Poznáte to keď vás ráno všetko bolí lebo ste sa zle vyspali, mňa to postrehlo. A tak som ani nestával, pospal som si do dvanástej keď ma s posteli vytiahla ohromná vôňa takých buchtičiek. Tradičné sobotné jedlo, ja to volám obalené slivky, lebo to aj sú obalené slivky.
Deň sa hnal ako každý, až keď prišla správa že treba ísť nakúpiť. Nerád sa kritizujem, ale čo z chuti nenávidím je nakupovanie. A hlavne takých blbostí ako je jedlo. Tak som sa snažil napodobňovať chrípku, a došiel som až ku rakovine a začal vysvetľovať všetky náznaky, a rýchlo sa snažil zmeniť tému, no nepomohlo. Do obchodu som musel.
Tak keď to musí biť, tak čo najrýchlejšie, zašiel som do najbližších potravín, kúpil čo treba a utekal domov. Už že som pár metrov od domu, tešil sa že som to zvládol, keď tu zrazu mi zrak prejde na človeka na ktorého som takmer zabudol.
Sorry že prechádzam na inú tému, no musím vám tohto človeka pripomenúť. Každoročne chodíme s fotrovcami na dovolenku. Iba raz som im oponoval a išiel som na výlet s kamošmi. Neišli sme do Španielska alebo na Kubu kde by sme si užívali život. Len do naších Slovenských Tatier, ale stálo to zato. Stretol som sa tam s výnimočným človekom, podotýkam dievčaťom, s ktorou som celý výlet prežil. No prišiel čas sa rozlúčiť a poznáte to, "mi sa ešte stretneme, bla bla bla." priateľstvo skončila a od vtedy sme sa nevideli.
Až do teraz. Zistil som že tu chodí do školy, býva na internáte a že je neuveriteľne rada že ma tu stretla. Čo som bol aj ja, slovo dalo slovo a tak mám asi neoficiálne rande.
Musím ešte uviesť na pravú mieru, po napísaní včerajšieho blogu. Som išiel von a mal veľmi zaujímavý rozhovor s mojou priateľkou. Viete ako to chodí, máme pauzu, a každý z vás vie že to znamená rozchod ktorý si ešte nechceme priznať.
A iróniou osudu je to že som utekal pred dvoma psami, zasa sa nerád priznávam ale sprejoval som tam kde sa nemá a milí pán majiteľ na nás pustil psov. Obidvaja ma uhryzli, prvý do jednej, druhý do druhej nohy. Jeden obrovský ako podobizeň Rockyho v psej podobe do pravej čo som bol rád že ju vôbec mám, no vôbec to nebolelo aj keď to vyzeralo hrozne. A druhý ani nie desať centimetrový psíček, ktorý mal zuby ostrejšie ako britvy. Fakt sa s vami lúči brutálne unavený, sobotou porazený no stále šťastný Bobi. Dovi-dopo.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár