Znova sa mi s tebou sníva, znova začínam túžiť po tvojom objatí. Zabúdam a predstavujem si hlavu v tvojom lone, teraz sa mi to u nestane, nemôžem len snívať, musím ísť. Zájdem za tebou a všetko sa možno stratí, možno navráti.

Prestaneme lietať,
stačí prečítať,
z tvojich dlaní,
bez zmyslov vnímaní.

Počujem to v srdci,
osamelosť kruto mučí.

ako moja psychická matka,
môjho života latka,
k dverám tvojho srdca,
bolo nám dobre, ale predca.

Nemyslím si nič, klopem na dvere a ty neotváraš. Sadnem si a sedím, na studenej zemi, pod tvojimi dvermi.

Pevnosť strážená,
minulosť nevpustené,
nepriblížim čakaním,
neoddiališ plakaním.

Otvor, zvítaj a prepáč,
len znova neplač.

Otvor spomienkam,
nechaj budúcnosť nám,
dvom, nie po jednom,
životom biednom.

Život sa končí, ty neotváraš, neotvoríš. Čakal som nato dlho, teraz sa to skončilo ako som predpokladal a ja končím s vedomím že už niet človeka ktorý by ma zastavil. Koniec, jedným ťahom cez žili.

Zrazu sa otvoria dvere, stojíš v nich ty a znova ma sklameš...

"Nechcem takýto koniec,
nekonečný ale pekný veniec,
obtoč laso, bez bolesti,
bez krvi, bez starosti.

Ráno, kohút zobúdza s pohľadom na obesenca...

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
gaaragirl  11. 7. 2008 13:48
pekne napísané hlavne tá básnička a má to svoju ideu
Napíš svoj komentár