Odpúšťam, ale nezabúdam....

Myslím, že takto to má každý človek. Odpustí druhému ale nezabudne.

Nejde o malé hádky, pre somariny alebo niečo podobné..
Ide o to :
- ak vám niekto ublíži a vy mu odpustíte, ale nezabudnete. Stále sa vám vracajú spomienky na to obdobie
- ak vám niekto klamal...ale že to bolo veľké klamstvo. Veríte mu i nadalej, lebo viete že to nechcel. Ale nezabudnete...
- ak vám niekto ublížil slovami, ktoré vám vykričal pri hádke. Vety a veci, ktoré mali byť dávno zabudnuté. Veci, ktoré sa nemali nikdy vytiahnuť.
A tá tretia možnosť...tu teraz prežívam ja. Viem tomu človeku odpustiť, pretože hnev ma prešiel...ale neviem..neviem len tak zabudnúť. A tváriť sa, že je všetko dobré.
Vraví, že to ľutuje, ale ja jej už nemôžem veriť...Nedokážem.

Neviem čo mám robiť. Mám sa s ňou dalej baviť, aj ked viem, že sa nezmení...aspoň si to myslím a mať pocit, že to takto nejde..že sa nemôžme baviť...pretože mi ublížila.
Alebo jej dať šancu a všetko za čím som si stála len tak zmietnem zo stola...

Viem, že aj ja som veľa vecí povedala...ale bola som vždy úprimná a nemyslela som to zle...ale v dobrom aby človek zistil aký je. Ale ak vám niekto začne predhadzovať veci z minulosti a vy zistíte, že až teraz ukázal pravú tvár. Falošnú...
Ja všetky veci som brala vážne...

Proste odpúšťam ale nezabúdam. Ublížilo mi to. Vrátilo sa mi to. Zranilo ma to ako nič tak predtým.
Musím sa rozhodnúť podľa srdca a nie podľa rozumu. Nepozerať na to, čo sme prežili...
Pretože rozum nahovára jedno a srdce mi radí druhé...Ale srdce sa ešte nezmýlilo. Bude to ťažké...Dnes som sa dala uniesť.

Prečo sa to muselo stať?

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu