Základnú školu som skončila. S celkom dobrým vysvedčením. A definitívne od tých ľudí. Preč. Mohla som začať odznova. Ale myšlienky a ľudia sa mi do pamäte vracali stále späť a späť. Nikdy som nadobro nemala od nich pokoj. Je pravda, že posledný deň v škole prebiehal inak ako som očakávala. Ked som ich tam všetkých videla, normálne som sa rozplakala. A hlavne ked mi niektorí spolužiaci (od ktorých by som to nepovedala) povedali, že im budem chýbať. Nechápala som. A v jednej minúte mi bolo aj smutno, že tento kolektív opúšťam. Ale len na chvíľu. Pretože môj mozog vedel aj to, že na tejto škole som zažila najhoršie obdobie.Budú mi chýbať skôr baby, ale len niektoré. S Denisou a Luciou budeme chodiť na tú istú školu. A už je aj isté, že do triedy budem chodiť s Denisou, Barborou, Heňou a Lily. Som rada, že budem v triede hlavne s Denisou. Aspoň niekoho budem poznať. Budeme v 1.C na Obchodnej akadémií. O tejto škole som snívala už dlho. Prvýkrát vtedy ked som pomáhala babke v obchode. Vtedy som vravela, že ja chcem ísť na obchodnú. Tak sa teším, že sa mi splnil sen. Len keby človek vedel, že to nebude také ľahké. Ale taký je život.
Takže mi začali prázdniny. Tešila som. S Petrou sa všetko urovnalo a bolo to ako predtým. Predtým ako sa spolčila s tými babami. Je pravda, že od nich som ešte dlho nemala pokoj. Ale snažila som sa ich nevšímať. Lenže oni zo mňa spravili to, s čím sa snažím bojovať až doteraz. Teda dosť dlho. Neverila som si. Myslela som si, že nie som pekná a že ja v živote nikoho nebudem mať. Myslela som si, že aj keby niekoho nájdem, tak ma podvedie alebo nechá kvôli inej, krajšej. Toto som mala celý čas zakódované v hlave. Sebadôvera? Sebavedomie? A to je čo? A ten moj akože platonický vzťah, to aj potvrdil. Nechal ma predsa kvôli inej. A ja som ho ľúbila, aj ked teraz na to pozerám inak. Mám pocit, že som sa len prvý raz zamilovala a nechala uniesť.
Ale všetko sa potom zmenilo.
Bolo to akurát dva týždne pred koncom školy. Pamätám si aj dátum. Bolo 9.6.2007 . Na dátumy mám hlavu. Bola som na pokeci a nudila som sa. Tak som sa rozhodla napísať na plochu, či nechce niekto pokecať. A čo sa stalo? Jeden mi napísal. Mal taký divný nick a ked som sa ho neskôr opýtala, prečo ma taký nick povedal len ,,prvé písmena čo som postláčal, a tak vznikol ten nick". To ja som si precízne vybrala svoj nick a nie len tak hocijak.
Volajme ho napríklad...No nenapadá ma žiadne vymyslené meno. Tak napríklad Maťo. Takže tento Maťo mal vtedy 18 rokov a bol z Trnavy. To je od nás dosť blízko, takže som sa potešila, že aj stretnutia nebude ťažké zorganizovať. Dobre sa nám spolu písalo, a ja som konečne našla niekoho (teda chalana) s ktorým sa dalo normálne pokecať. ,,Normálne pokecať" tým myslím, že sme sa bavili o rôznych veciach. On bol tiež sám, lebo sa pred pár mesiacmi rozišiel s frajerkou. Vraj ho nechala kvôli inému. Takže niečo sme mali spoločné. Začínala som ho mať rada. Samozrejme ako kamaráta, aj ked vedela by som si predstaviť viac. Ale nejako nám to nevychádzalo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár