Prísť domov, najesť sa naučiť, pozrieť tv, potom zas večerať a spať. A popritom sa porozprávať s mamou a porozmýšľať. A tak to malo byť aj dnes. Ale plán sa trošku zmenil. Domov som nešla sama.
Vychádzam zo školy a pozerám sa dookola. Nikde ani stopy po tých dvoch. Vydýchla som si. Tentoraz by som už svoje slzy nedokázala zastaviť, keby do mňa zas začali rýpať. Dnes sme mali ťažké hodiny a už vôbec nevravím o písomke z fyziky, ktorú som asi domrvila.
Tak som si trošku pohla, aby ma náhodou nezbadali a ked som prechádzala cez prechod na druhú stranu, tak som počula ako niekto kričí ,,Počkaj!" Zľakla som sa. Bože, tie dve ma videli. Ach nie.
Otočím sa a vidím tam Denisu. Na jednej strane som si vydýchla, ale na druhej strane som nechápala čo stále chce.
,,Počkaj, prosím!" kričí v polovičke prechodu.
,,Prečo si tak utekala zo školy? Som myslela, že ťa už nestihnem. " vraví zadychčane.
,,No prečo asi. Kvôli tým dvom, nie? Už som sa zľakla, že sú to oni. Ale teraz neviem či mám byť rada, že si to ty. O čom sa chceš rozprávať?" pýtam sa jej.
,,Môžem ťa ísť odprevadiť kúsok a porozprávať sa o našom kamarátstve?" prosebne na mňa pozerá.
,,Tak dobre teda. Ak inak nedáš. " odpoviem jej a tak pomaly vykročíme.
,,Prepáč, že som sa ťa vtedy nezastala. Ale naozaj som nemohla. Nechápeš? Robili by aj mne zle, a ja to nechcem. Nezniesla by som to. Ale chcem sa s tebou baviť a chodiť von. Ved pôjdeme tam, kde oni štyri nebudú. " vraví Denisa.
,,No ved jasné, chránila si sa. Ale dať všetku vinu na mňa nebolo od teba pekné. Ale ja viem, ty si musela. Zas pôjdeme von a oni nás uvidia a zas ja budem zlá. Nie neprosím. Môžme sa baviť a môžeš chodiť k nám ak chceš, ale von spolu radšej nie. " vravím.
,,Tak dobre teda. Platí. " odpovie.
,,Tu sa už asi rozlúčime nie?" pýtam sa jej.
,,To sa už budete lúčiť? To sme asi prišli neskoro však Barbi?" počujem Paulu. Otočím sa a tam ona aj s tou druhou. No super teda.
,,Vy dve sa bavíte?" pýta sa ma Paula.
,,Nie, len ma išla odprevadiť a chcela mi niečo povedať. " odpovedám len pravdu. Paula pozrie na Denisu. Tá sa zľakne a začne.
,,Nie, ja som jej len niečo chcela dať a to bolo všetko. " povie a zas to vyzerá ako moja vina.
,,No jasné, daj to zas všetko na mňa. Si bohovská. " vravím.
,,Ale no tak Simonka, kľud. My vieme, že Denisa išla za tebou. Ved sme ju videli utekať. Nemusíš nám klamať. " pozrie sa na Denisu.
Tá len ticho mlčí.
,,Ideme ťa odprevadiť Denisa. Si pohovoríme. " vravia. Zakývajú mi a ja tiež kráčam domov. Tomu sa hovorí príjemná spoločnosť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
maciatko0985  10. 1. 2012 15:10
Napíš svoj komentár