koľkí ľudia sú vo svojom vnútri nešťastní.
Ja blúdim pomedzi nich, jeden z davu,
vymenil by som čokoľvek za odvahu.
Odvahu pozrieť sa slnku priamo do očí,
oddať sa dažďu, nech moje hriechy rozmočí,
v noci sa túlať, zabudnúť na plytký strach,
nemyslieť na budúcnosť, prekročiť jej prah.
Dvíham pohľad a náhle vidím práve teba,
uprostred toho davu ako kúsok modrého neba.
V tom dave ťa už nikdy nestratím snáď,
je to veľmi vzácne pred tvojim úsmevom stáť.
Keď viem, že niekto číta moje hlúpe básne,
že niekomu sa zdajú byť aspoň trochu krásne,
som veľmi poctený, moje srdce spieva
melódiu, ktorá v duši nikdy nedoznieva.
Vďaka tebe som sa dnes úprimne usmial,
usmievať sa budem, keby aj chladný vietor vial.
Že ťa poznám je jedno z mála, čo neľutujem,
za to, že si na svete, za to z duše ďakujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
matejjko2
17. 6.júna 2010 14:13
Veľmi pekné... veľmi..
Napíš svoj komentár