Hľadám Ťa aj dlho po tom, čo tu už nie si. Pozerám do tvárí ľudí, ktorí ma obchádzajú na ulici, nechápavo zazerajú, prečo sa tak zmätene ponevieram po okolí, s Tvojim menom na mojich perách. Nuž, nie je to ľahké. Rána bývajú najhoršie. Tesne po tom, čo človek otvorí oči, jeho myseľ zaplavia tisícky obrazov - vtedy sa topím. Popieram, a predovšetkým, snažím sa sama sebe zas a znovu, už snáď po stý raz vysvetliť, že si preč.


Cítim Ťa v nevinných rozhovoroch o počasí, v milom úsmeve neznámeho, v zeleni lesov a dokonca aj sama sebe v očiach, keď hľadím do zrkadla, i keď podobností moc nebolo. Ale z nejakého dôvodu ľudia o Tebe hovoriť nechcú, keby nebolo fotiek, bála by som sa, že si bola vždy len v mojej hlave. Pripomienky Tvojej niekdajšej existencie blednú, život vie byť občas prchavý. A príliš rýchly. Dni neúprosne bežia, kedy sa mi podarí zastaviť? 

Asi na tom už ani nezáleží, občas strácame ľudí, veci. A i keď na oplátku nachádzame, vedz, nestačí mi nikoho spoločnosť rovnakým spôsobom, ako ma tešila tá Tvoja. Môžu ľudia hovoriť, že všetci sme nahraditeľní, ale perfektná kombinácia určitých vlastností patrí vždy len jednému. Jeho nedokonalosti v dokonalom celku. A mne Tvoj celok prišiel úžasný. Môžem byť obklopená kýmkoľvek, len vedz, vždy mi budeš chýbať. Nie pre veľké činy, nie pre krásne slová, jednoducho len pre to, že si raz bola. 

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
efyks  27. 7. 2016 17:13
Hmm docela dobré
Napíš svoj komentár