úsmevy ustálenosti a lov.
Môj súcit s Tebou a hnev,
city sa bili, v mysli zostal rev.
Boli sme spolu, načahovali sme ruky,
mali sme na tvári úsmev, na lícach jamky.
Už iba kúsok, maličká vzdialenosť,
Zas, opäť Ťa ovládla zmätenosť!
Už občas nezvládam byť Tvojou spoločníčkou,
všetky pocity, stavy- stať sa ich poručníčkou.
Ani neviem, či máš záujem aby som sa starala.
Aby som Ťa v priamej súvislosti nejako karhala.
Zostaň! Nechoď preč, aj keď si tu stále,
v mysli si vyrytý, si na mojom piedestále.
Potichu prebývaš v ženskom podvedomí,
každým dňom stojíš viac na priedomí.
Akoby kvapka padala na kameň,
akoby nikdy nevyschol prameň.
Živá voda. A nejaká zázračná iskra podobná,
Tvojim očiam, pred ktorými nie som slobodná.
Načiahnem ruku a potom sa zľaknem,
bojím sa opustiť slobodu a zatrpknem.
Ty? Si na tom podobne. Bojíš sa strachu,
že by si stratil typický druh svojho pachu.
Sme dvaja ľudia, blúdiaci okolo seba vo svete,
už príliš dlho sa zaujímame, vo fázach, v rozkvete.
Ale keď Ti konečne načiahnem ruku, s istotou.
Ty sa radšej vrátiš späť, do sveta živých robotov.
Spomínam na prebdené hodiny, dni a noci,
ktoré som dobrovoľne trávila v cudzej moci.
Keď som Ti túžila ukázať inú cestu, no neúspešne.
Tak choď, už odíď a hraj vo vašom svete posmešne...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár