pomaly dohasínajúca
v ostrom svetle žiariaceho
slnka
spaľujúceho malý kvet života
divoko útočí na schúlenú zver
v tieni rozbúraného paneláka
Modré more a modré slnko
modrá krajina s oblakmi nádeje
a pokoja
plávať cez vlny
dvíham sa a klesám na
hrebeňoch ich spenených
nálad.
Jarná lúka bez slnečných lúčov
krása zelenej trávy
a šuštiaceho lístia
farebný motýľ,
sladký a mŕtvy
lieta ponad vysnenú krajinu
tancuje melódiu starých
stromov
bozkáva odkvitnuté púčiky
zabitých kvetov
uschnutého lístia
Niekto otvoril nebo
ako okno do páliaceho bieleho dňa
bol to Boh?
chce oživoť mŕtvu dušu?
chce ma prekliať?
Svít je silnejší ako sila mojej vôle
šialené kruhy
ma uťahujú, spútavajú
nemôžem im uniknúť
majú moje vystrašené oči
a moju plačúcu dušu.
pichajú do mňa
svojimi tupými nožmi
sťahujú do neznáma
krutého a bezfarebného
Moje oči nemôžu plakať
moje srdce zomiera
moja duša je dobitá z úderov
točiacich sa kruhov
už neplače – vyhasína
moja myseľ a rozum neexistujú
zmizli v nekonečne
v tom neznáme
ktoré mi vyráža dych bez
života
a obmotáva myšlienky silným lanom
šialeného šialenstva
Iba to a zmätený strach
Kruhy sú rýchlejšie, tesnejšie
vzduch neexistuje
rozplanul sa s časom a priestorom
mamina tvár a horké slzy
pomoc zvonku, zo sveta
od ktorého som vzdialený
miliónmi bielych rokov
zúfalo unikám
hľadám niečo
chcem späť
a neviem ako
ako život – žiť
hľadám teba
tvoje kučeravé vlasy
chladné dlane
kde si?
strácam ťa - unikáš
zachráň ma
topím sa – ale nie v modrom
mori
úlomky farebného motýľa
bez výkriku
jeho krídla v ohni
padajú ako popol do mojich očí
Nič
už vôbec nič
Nemôžem ťa viac nájsť
už nemám ani dušu
pláva niekde okolo mňa
chcem ju späť
ale kruhy sú silnejšie
už majú moju ruku
a časť hlavy
bezduché telo
už to nie som ja...
kto?
vidím motýľa
ako sa ovíja
zaniká
A naše krídla
budú raz spojené
lietame spolu
na onom svete
(autorkou básne je Sylvia Mozerová)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár