Žiaľ nestihli sme sa ani rozlúčiť,pobozkať,objať...
Tie spomienky sú pre mňa aj po rokoch také silné,že rozpútali vo mne búrku emócii a záchvat neutíchajúceho plaču.Bol to človek s ktorým sme plánovali spoločnú budúcnosť.Bol mojou rodinou,láskou,priateľom no skrátka všetkým čo som kedy potrebovala.Paradox je,že ja som v ten deň mala v tom aute byť spolu s ním,ale zhodou okolnosti som to nestihla.A teraz mi hlavou opäť rezonuje otázka,ktorá sa tam usídlila vtedy keď sa to stalo.
Malo to tak byť a ja som tu mala ostať,alebo to bola len zhoda okolnosti?!Je mi jasné,že odpoveď na túto otázku sa nikdy nedozviem...Ale čo mi jasné je a to že mi veľmi chýba aj po tých dlhých rokoch čo odvtedy uplynulo.
Keď si spomeniem na jeho úsmev,ktorý vedel aj mne vždy vyčariť úsmev na tvári...silné objatie ktoré mi poskytovalo skrýšu pred všetkým zlým...bozky ktoré ma dokázali vždy umlčať...tak mám príjemný pocit na duši,že som aspoň chvíľku v mojom živote mohla byť šťastná.Lebo môj život je väčšinou žiaľ len o tých negatívnych spomienkach,ktoré ma po nociach prenasledujú a ja nemôžem spávať.Nakoľko tých pozitívnych bolo zatiaľ tak málo,že nemám moc na čo spomínať.Ale spomienky na tohto jedinečného človeka sú jediné na ktoré spomínam rada a s láskou.
Dúfam,že tam hore ti je dobre a keď sa raz stretneme tak budeme pokračovať tam kde sme skončili...
Tento môj blog vystihuje skladba od Plexa-Len jedinej...
(Sme ako zvieratá,často konáme impulzívne,nikdy nevieš čo sa stane a niekto zmizne.Tie rany nezatvoríš ako stehy,nikdy nevieš koho a kedy vidíš naposledy...)
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár