Je jedno či ide o váš obľúbený film,dojete si obľúbenú čokoládu,rozchádzate sa s dobrým priateľom po príjemne prežitom stretnutí,alebo len končí vaša obľúbená pesnička v mp3.
Ja sa každý týždeň teším na sobotu,A nie preto,že mám v práci voľno,ale preto,že budem s človekom ktorého mám rada a je mi s ním super.Keď som s ním tak zabúdam na bežné starosti,ktoré ma celý týždeň trápia a je mi všetko totálne ukradnuté,čas je len pojem a hodina je ako minúta.
Nepotrebujem aby sme spolu chodili po drahých večeriach,wellness pobytoch ani žúrkach a pretrčali sa kade tade.Jednoducho mi stačí keď sme u mňa na byte,ležíme v posteli,pozeráme náš obľúbení seriál a sme pevne zomknutý v objatí z ktorého je cítiť túžbu,oporu a vyjadrenie niečoho čo je slovami opisovať zbytočné.
Vždy ale zosmutniem keď sa už blíži čas jeho odchodu a v duchu si želám,aby tá hodina nikdy nenastala a aby som zase neostala sama v prázdnom byte s pocitom úplnej prázdnoty.
Ja viem,že by som mala byť rada,že sa vôbec vidíme a mala by som mať príjemný pocit,že sme boli spolu a s tým pocitom žiť do dalšieho stretka,ale takto to u mňa nefunguje.
Možno je to tým,že som až veľmi dlho žila vo vzťahu v ktorom nebola žiadna láska,opora ani iné city a pojmy ktoré sú bežne v partnerskom vzťahu.Bol to vzťah v ktorom objatie,vzájomné pochopenie,podpora keď to človek potrebuje alebo len prosté podanie pohára s vodou bolo niečo čo som nezažívala.Čoho sa mi,ale dostávalo plných priehrštím bolo psychické vydieranie,alkoholické excesy a podobné veci,ktoré som zaslepeno tolerovala.
Isto si kladiete otázku prečo som v takom vzťahu zotrvávala a či som padnutá na hlavu...
Odpoveď je...bála som sa či budem vedieť sama prežiť,lebo je ťažké spoliehať sa len sám na seba a byť za každých okolností zodpovedný kedže v biologickej rodine nemám žiadnu oporu.Celé roky som bola hluchá,slepá a nahovárala som si,že majú sa ľudia aj horšie a podobné do neba volajúce kraviny.Ale ako všetko raz končí tak teda aj toto moje obdobie debility naštastie raz muselo skončiť.A tak sa aj učinilo.
Tak niet sa čomu čudovať,že teraz sa neviem objatí,pohladení,milých slov a príjemných chvíľ v slastnom opojený dvoch rozpálených tiel nabažiť.
A ďakujem osudu,že mi do cesty priplietol človeka,ktorý mi dáva tak veľa aj keď z pohľadu iných je to možno tak málo...
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
artusios
8. 6.júna 2014 20:51
Deväď.
Napíš svoj komentár