Au..

"Baví ťa to? .... No predsa ponižovať ľudí a tvrdiť aký si super. Je to úbohé, už to pochop. Nenávidím to a množstvo ďalších to nenávidí so mnou... Bože, prestaň! Už ťa nechcem počúvať, deptá ma to, chápeš? Ja sa na tom nezabávam, mne je z toho smutno! .. Prosím prestaň.. Pekne prosím. No, ako myslíš.."

Boli sme v lese. Bol nahnevaný. Bolo to smutné. Vždy bolo všetko smutné, keď sme sa hnevali. Hnevom sme toho vedeli povedať oveľa viac ako šťastím, či láskou a práve to bolo na tom smutné.
V hneve sme sa vedeli rozprávať oveľa výrečnejšie, slovná zásoba vtedy naozaj nikdy nezmizla. A keby aj zmizla, stačil očný kontakt a každý vedel, čo sa deje...

"Prestaň, sakra prestaň! Bolí to, šibe ti?!" .. Udrel ma. Prvý raz ma udrel a ja som to nepochopila. Nepochopila som, že mám čušať, lebo to môže byť ešte horšie. "Prestaň ty k*kot, b*ha prestaň! Veď to bolí! Au.." .. Slzy v očiach. Strašne to bolelo. Nechápala som to. Kde je ten človek, ktorého som milovala? Bežne sme sa psychicky týrali, ale bitka? Naozaj? Rozplakala som sa. Kopol do mňa. Plakala som hlasnejšie. Kopol ešte raz a ja som sa schúlila do klbka...

Zrazu som cítila slzy na tričku. Objal ma a začal sa ospravedlňovať. Bola som zmetená. Veriť mu alebo nie? Vraví sa, že láska hori prenáša a že ak niekoho milujeme dokážeme mu odpustiť. No nebola som si istá. Predsalen, bitka v lese? Kam sme to klesli, odpustiť komukoľvek, že nás v lese zmlátil? To je skôr na fízlov ako na mierovú pusu. Nie. Rozhodla som sa, že odídem. Hneď. Zasa chyba. Neveriacky na mňa pozrel, pohľadom typu "ku*va, kam si myslíš že ideš?! veď ja som tvoj pán!" a udelil mi ďalšiu ranu. Bolelo to, no už nie tak silno. Vrátila som mu ju. Teraz som cítila, že som aspoň na chvíľu v prevahe. Tresla som mu ešte jednu a začala som utekať. Zas chyba.

Po pár minútach ma dobehol a chytil za vlasy. Ďalšia bolesť. Ďalšie slzy. Pozrel mi do očí, pustil vlasy a dotkol sa mojej ruky. Potom zobral dlaň do dlane a viedol ma k autu. Už som neprotestovala, konečne som pochopila, že je to zbytočné.
Sadla som do auta. Šli sme dlho a potichu. Zastali sme pred domom mojich rodičov. Jeho jediné slová boli "ak budeš chcieť, tak sa vráť" .

Odišla som. Chcela som sa vrátiť, ale.. Vracať sa k tyranovi? Horšie, ako počúvať maminku, že si mám nájsť poriadneho chlapa.

Veci mi poslal po mesiaci poštou aj s kvetmi a lístkom, že ho to mrzí. Trhalo ma to. Cítila som sa strašne, ale viete čo? Vydržala som. Vydržala som napriek tomu, že som mala pocit, že trhám srdce sama sebe. Priala by som každému, aby mal silnú vôľu a nikdy sa nevrátil k niekomu, kto ho zmlátil..

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu