Prišli tí. Jedného dňa. Nie druhého. Toho jedného. Povyhadzovali mu deti z hniezda a podupali po nich. A jeho družku si zobrali. Doteraz nevie kam. Chcel letieť za ňou, ale bál sa, bál sa, že ak sa k nej priblíži, jej smrť bude ešte istejšia než bola doteraz.
A tak vtáčik letí. Preletel ponad Paríž a sledoval hemžiace sa vrabce a páchnuce holuby, ktoré im kradli omrvinky spod zobáku. Preletel ponad Brest. A sadol si na sťažeň plachetnice, roniac jednu slzu do slaného mora. Pomyslel si, že more je asi zo sĺz vtákov, ktorí leteli preč odtiaľ, kde ich už nechceli.
Poobzeral sa. Na zábradliach kajút ostatných lodí sedeli kostry čajok, ktorým už zobáky neškrekotali, len divne tlmene vŕzgali. A kde-tu nejaký cudzí, ktorý rovnako ako on tíško sedel, ronil svoju jednu slzu a neopovažoval sa narúšať kakofóniu ozývajúcu sa z práchnivých hrdiel čajok.
A tak si povedal, že poletí tam ďaleko, kde to odtiaľto nie je vidieť. Až kým mu sily nevyprchajú. Rozpäl krídla.
Letel.
Plachtil.
Vznášal sa.
Až od ustatia padol do mora, kde mu soľ rozožrala jeho posledné smutné myšlienky na svoje hnijúce deti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
22. 4.apríla 2010 23:10
äá
Napíš svoj komentár