Komín... a vlhkých 8:00 ráno.

K oblohe stúpala para z chodníkov a kanálov. Do toho sa miešal hustý sivý dym z komína.

Kto tam kúri?

Topánky klopú po asfalte, nohy sa striedajú: ľavá, pravá, ľavá, pravá,... Do hmlistého oparu občas zabŕdne cigaretový dym.

Kto tam teda kúri?

Čas sa vlečie ako povlečenie natreté horúcim voskom. Ten komín stojí, tehlu po tehle si osviežuje v rannom vzduchu, zvnútra je však čierny, zuhoľnatený a skazený. Z jedného z okien počuť klavír. Dievča si hrá rannú sonátu.

Cez otvorené okno k nej vniká studený vzduch a uniká teplo radiátora. Sedí na malej okrúhlej stoličke v bielej nočnej košeli, bosá a strapatá. Vlasy má ledabolo rozhádzané po hlave, ale pokúsila sa ich zopnúť gumičkou. Oči má spuchnuté, ale ranný vlahý vzduch jej robí dobre.

Na klavíri šálka s kávou, v ústach cigareta a ona pokojne kladie prsty na klávesy. Melódia jej plynie spod prstov, vychádza z jej žíl a tepien. Starý klavír sa oddáva jej prstom, nechá ju aby jemne stláčala pedále.

Dievčina hrá a dym sa jej rozplýva po izbe. Hladí okrové steny s reprodukciami a plagátmi starých maliarov. Po podlahe číta noty, ktoré sú rozhádzané všade okolo. Pri klavíri stojí vešiak, cezeň je prehodená šatka a kabát. Oproti klavíru pri stene je veľká posteľ. Biele plachty a vankúš sú pokrčené a rozhádzané. Na matraci je otvorená kniha so záložkou. Chladný vzduch sa hrá s písmenkami a stranami.

Jediným zdrojom svetla sú oranžovoružové lúče prenikajúce cez okno a hmlu. Hrejú ju do tváre a chladný ranný vzduch ju prebúdza pod košeľou. Dvíhajú sa jej chĺpky na rukách a vzadu na krku. Husia koža po celom tele, ale slnko jej stále hreje tvár. Prsty na nohách objímajú pedále klavíra. A melódia stále znie miestnosťou a aj po celej ulici.

Počuť ako vtáci tú melódiu počúvajú, ani jeden nehlesne, nechcú rušiť jej krásu.

Dym začuje šuchot krídel, ktorý sa blíži k oknu. Tvár dievčiny na chvíľu zakryje tieň. Ten však odtiaľ zmizne a presunie sa na klavír. Tieň vrhá havran, ktorý si práve sadol na parapetu. Šuchorí si perie, trhá hlavou a skúmavým okom pozoruje hrajúcu dievčinu. Tá odvráti zrak od kláves, stále však klavír lúdi melódiu rána. Díva sa na havrana. Ten urobí krôčik a veľkým čiernym zobákom si začne česať perie. Obaja sa usmejú.

"Krá."

Havran sa dočeše a pokojne sa uvelebí na parapete. Počúva a uznanlivo kýva hlavou do rytmu klesania a stúpania kláves. Dievčina si odklepne popol z cigarety, ale hrá pomalú pasáž, tak hrá stále jednou rukou. Upije si z kávy. Vráti cigaretu do úst a pokračuje, hrá ďalej
a dym stúpa ďalej
a slnko ďalej svieti
a hmla a para ďalej stúpajú
a jemný vánok ďalej hladí písmená knihy.
Opätky topánok naďalej klopkajú, dopĺňajú zvuk klavíra. Ľudia dýchajú paru, líca im červenejú, ale usmievajú sa. V ušiach im znie melódia sonáty dievčiny. Havran sedí v okne a hreje sa na zubatom slnku.

"Krá."

Na streche stojí komín a dymí. Mieša sa s hmlou, hreje si studené, nocou chladené tehly. Aj on počuje rannú pieseň.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu