nad mestom neistý oblak bez prachu. aby sme mali v izbe dosť svetla, museli sme vyhrnúť už tak odhrnuté rolety. heslo znie: von z kobky a do ulíc! strechy naproti ale aj tak vyzerajú rovnako a akýkoľvek príbeh ktorý začnem skončí v neurčitom nekonečne. začne sa dole mrviť, hvízdať že chce von a nakoniec keď otvorím ústa aby mohol vykonať svoju potrebu tak sa od strachu poberie späť dole. ale baví sa, pretože cesta dole je jazda na tobogáne.
kto povedal že človek je len koláž čŕt a myšlienok ľudí s ktorými sa v živote stretol? a ako do tejto teórie spadajú knihy? a môžem si vôbec vybrať?
asi by som mala vymeniť oči, lebo vnímam okolo seba len chyby. a nehľadám na ne riešenia, skôr hľadám dôvody ich existencie. čo je samozrejme zdravšie ako liečenie symptómov, ale väčšinou narazíte len na novú úroveň neprekonateľnosti, ktorá je tak pevná, že neostáva nič iné len sa o ňu oprieť. a podozrivo ľahko to funguje. keď však k tej entite privoniam, znie príliš sychravo.
obchádzam ju niekoľko dní, hľadám akýkoľvek náznak písomného varovania na obale, zrejme niečo ako "Ministerstvo Zdravotníctva varuje...", ale kto by veril oficiálnej štátnej inštitúcii, že? takže sa znova vraciam (pred ďalším postupom si samozrejme utriem ústa) k faktu, že sa vyvarúvavam zbytočne a upustím uzdy úsudku. už sa z neho parí prisilno.
keď preskúmam povrch do úplneho detailu, vyčerpane sadnem na zem a oprieme sa o seba. áno, v tomto momene zachytíš pulz. nie svoj. a si nesvoj. a tušíš predvoj vojny. a úsudok sa znova rozbehne (ostáva však statický) na plné obrátky (predstav si škrečka v behacom koliesku, au) ale fyzická schránka len sedí, opiera sa, oči jej žiaria a ukazováčikom na pravej ruke jej mierne myká. tyká. a vyká.
teším sa, že tu od teba niečo pribudlo. v tejto forme.
sŕkam pri tom kávu (a teším sa, že v nej po týždni opäť cítim chuť) a dokonca som vďaka tomuto textu bezbolestne zjedla koláč nie najlepšej chuti, ktorý tlačím, aby sa niekto neurazil.
veľmi mi to sadlo (nie ten koláč).
a hraje mi k tomu táto vec, ktorá mi hádam neovplyvnila vnímanie týchto riadkov /a už mlčím/.
ale ved to je super, ze je tych vysvetleni viac.. moj nazor je, ze prave preto sa to vola umenie.. kedze "prvy plan" vie dat kazdy.. ale hlbka a zmysel sa skryva prave v tom, co sa skryva za nim..
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
sŕkam pri tom kávu (a teším sa, že v nej po týždni opäť cítim chuť) a dokonca som vďaka tomuto textu bezbolestne zjedla koláč nie najlepšej chuti, ktorý tlačím, aby sa niekto neurazil.
veľmi mi to sadlo (nie ten koláč).
a hraje mi k tomu táto vec, ktorá mi hádam neovplyvnila vnímanie týchto riadkov /a už mlčím/.