Od ciest sa prášilo. Steblá trávy sa kývali v teple. Púpavy sa smiali margarétam. Pod stromom sedelo dievča v žltých šatách a hľadalo na čistej belasej oblohe mrak. Dlhé ryšavé vlasy sa jej zaplietali do kôry jaseňa, o ktorý sa opierala. Vystrela svoje bosé nohy von z tieňa a hriala si ich na slnku. Prepletala prstami. Nad jej hlavou v korune stromu bolo vrabčie hniezdo s troma vajíčkami. Dvihla hlavu. Popod slnko a číru oblohu letel malinký vtáčik. Zosadol k hniezdu. Odvrátila pohľad.

V diaľke trčali z doliny dva vysoké továrenské komíny. Čmudili, dym sa rozplýval krátko po tom, ako stúpal hore vzduchom. Okolo továrne boli natlačené domčeky s lesknúcimi sa strechami. V diaľke bolo vidieť kopce, ale boli natoľko vzdialené, že vyzerali modro.

Dvihla sa a kráčala smerom ku kríku opodiaľ. Tráva ju šteklila na lýtkach a slnko hrialo na pehatých pleciach. Cestou zbierala oplodnené púpavy a mávala nimi v rukách. Semiačka sa pomaly odliepali a odlietali do všetkých strán. Zachytávali sa na steblách trávy, na jej šatách a vo vlasoch. Smiala sa.

Sadla si ku kríku a do dlaní zbierala maliny. Naplnila celú hrsť, stisla ruku v päsť a nechala šťavu a jadierka tiecť pomedzi vlastné prsty do úst. Lepkavá tekutina jej sladko tiekla z kútikov úst a po brade. Zatvorila oči a tma ostala bordová. Slnko hrialo, vánok sa jej hral so šatami. Oblízala si prsty od malinovej šťavy a jazyk jej putoval aj po perách.

Ľahla si, vystrela ruky a roztiahla prsty. Vo vzduchu visela vôňa dávno pokosenej trávy a neskorých čerešní.

Otvorila oči. Na vetvičke kríku medzi malinami sa upínala pavučina. Odrážala celé spektrum farieb. Priblížila sa k nej ospalá mucha. Uviazla medzi spleťou jemných lepivých vláken. Ale ani sa veľmi nemykala, keď ju pavúk omotával, lebo letargický spôsob života ju omámil a unavil. Pavúkovi teplo nevadilo, tak mušku spokojne obmotával.

Všetko pozorovala so zatajeným dychom. Len občas žmurkla. Zrazu na ňu dopadol tieň. Obrátila sa. Slnko zakryl malý oblak. Opäť sa dvihla a kráčala. Nie ale späť k stromu, k prašnej ceste obďaleč. Z diaľy sa ozvali kostolné zvony. Vysoká tráva ju prestal štekliť. Oprašovala si kolená od peľu. Kamienky sa jej zarývali do piet a medzi prsty. Odhrnula si vlasy z tváre pehatej.

Tieň zmizol, slnko sa znova objavilo a kleslo. Mohli byť tri hodiny poobede. Z lesa za ňou, z ktorého viedla cesta, sa ozvalo štekanie. Za dievčinou pribehol psík. Orech, s dlhými ušami a krátkym chvostom. Odišli spolu preč.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
kemuro  12. 5. 2008 21:53
mám slabosť pre ryšavé vlasy
Napíš svoj komentár