Osudová láska

.....Kristyn zamkla dvere a pobrala sa na zastávku. No na tvári mala opäť svoj zamyslený pohľad, akoby vôbec nevnímala okolie. V hlave jej stále zneli Lindine slová, keď spomínala JEHO. Prečo na neho vlastne myslí? Veď ho vôbec nepozná a okrem toho ani nie je pekný. A samozrejme je do neho Lea zaľúbená. Nikdy by jej ho neprebrala. Prečo nad tým vôbec uvažujem? ! ? Predsa sa mi vôbec nepáči! Tak dosť! Už na neho nebudem myslieť!

Medzitým došla na zastávku, no stále musela na NEHO myslieť. Veľmi dobre sa pamätala na deň, keď ho videla prvý krát. Bolo to asi v polovici minulého roka. Vtedy prišiel na ich školu a Lea bola z toho úplne mimo. živo sa pamätala, ako vbehla do triedy a skríkla tie osudné slová „Už je tu! ! “ Bola celá červená a ledva vedela rozprávať. Splietala iba nesúvislé slová, takže kamošky jej nič nerozumeli. Iba to najpodstatnejšie. Prišiel. Kristína o ňom veľa nevedela a ani ju to nezaujímalo. No Nela naopak horela zvedavosťou vidieť ho, a tak schytila červenajúcu sa Leu a utekala s ňou na chodbu za jej princom. Nela s radosťou privítala nový objekt na škole a považovala za potrebné podrobne si ho obzrieť.

Keď v ten istý ďeň Kristína aj s Nelou obedovali v školskej jedálni Kristína sa o ňom dozvedela veľmi veľa. Nela jej opísala celú jeho rodinu a ostatné „dôležité“ údaje o ich novom princovi. A keď skončila rozhodne vyhlásila, že sa o neho nezaujíma. Po prvé preto, že patrí Lei a po druhé sa jej vôbec nepáčil. Na týmto vyhlásením Kristyn iba pokrútila hlavou a ironicky povedala: „No jasné, že sa ti nepáči. To preto som sa za niekoľko minút o ňom dozvedela iba niekoľko tisíc informácií.“ A zatiaľ, čo Kristína konštatovala správanie svojej kamarátky, Nela vykríkla. „Pozri, to je on! “ Načo sa Kristyn otočila, pretože Nela ukazovala niekde za ňu. „Kde? “ spýtala sa, pretože medzi tými niekoľkými ľudmi, čo tam stáli nevidela nijakého krásavca, čo by sedel na Neline opisy. „No predsa tam, pri dverách! “ zkríkla Nela a ukázala na neho prstom. A vtedy ho Kristína zbadala. Bol asi tak stredne vysoký, mal krátke tmavé vlasy a mal oblečenú bielu bundu a rifle. „To je on? “ spýtala sa trochu kyslo. „Áno, to je on! “ odvetila jej nadšene Nela, ktorá si nevšimla iróniu v jej hlase. No Kristína jej iba povedala: „No je celkom pekný...celkom ujde...dajme tomu...“ a ďalej sa venovala svojmu obedu.

Vôbec sa jej nepáčil, veď ani nebol pekný. Ale keď sa na neho pozrela, pocítila niečo, čo nevedela sama definovať. Cítila, že jej nie je úplne ľahostajný aj keď sa o neho nezaujíma. Už vtedy to pocítila. A cítila to aj teraz. Od ich prvého „stretnutia“ prešli skoro dva roky, a ON sa odvtedy veľmi zmenil. Teraz už vyzeral fakt dobre a Lea už nebola jediná, ktorá ho chcela. Kristína na tom bola podobne, alebo ešte oveľa horšie. Bláznivo sa do neho zamilovala. Keď sa na neho pozerala, cítila to isté, čo pocítila, keď ho uvidela prvý krát v jedálni. No teraz už ten nádherný pocit vedela pomenovať. Bola to láska.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu